Bláznivá cesta z Karibiku na Slovensko počas korony – časť I.

Za posledné dva týždne sa toho toľko udialo, že sa asi mnohí z nás nestíhajú diviť. U mňa padlo rozhodnutie vrátiť sa z Karibiku na Slovensko v hodine dvanástej, keď to bolo už takmer nemožné. Ale všetko sa dá, keď sa chce.

Rozhodla som sa spísať moje zážitky z cesty do článku v štýle denníka, od odchodu z Martiniku až po môj návrat na Slovensko a pobyt v resuscitačnom zariadení v Gabčíkove. Počas písania som si sama pripomenula kopu momentov, a zároveň si našla zábavku, ako stáviť čas v karanténe. Po dopísaní článku som si uvedomila, že je celkom dlhý… veru, bolo toho viac než dosť.

Deň 1 (22.03.2020, nedeľa)

Na Martinik som sa vrátila pár dni predtým, ako sa situácia s koronou v Európe tak rapídne vystupňovala. Mala som riešiť kopu vecí ohľadom práce, v diári naplánované rôzne stretnutia, turistická sezóna v plnom prúde. Keby som však dopredu vedela, ako sa celá situácia zvrhne behom pár dní, cestu do Karibiku by som určite odložila a ostala na Slovensku.

Akonáhle som prišla na Martinik, dozvedela som sa, že je po sezóne a všetko sa ide zatvárať. „No a čo, tak sa tam pár týždňov vychillujem, budem chodiť do prírody behať, oddychovať na pláž, venovať sa iným projektom a aspoň budem mať konečne trochu času pre seba“, hovorila som si.

Pred koronou nikam neujdeš!

Martinik je súčasť Francúzska, takže sa tam nariadili rovnaké reštrikcie a nové zákony ako v kontinentálnom Francúzsku. Obmedzenia boli zo dňa na deň prísnejšie. Všetci musia byť povinne doma, zákaz vychádzania von, žiadne stretávanie sa, okrem núdzových prípadov s rodinnými príslušníkmi.

Prísne podmienky kvôli korone

Von sa môže ísť iba v najnevyhnutnejších prípadoch, t.j. napríklad z dôvodu návštevy lekára, alebo nákupu potravín. Zakaždým, keď chce ísť človek mimo domu, musí si vyplniť papier – priepustku, za akým účelom opustil svoje miesto bydliska. Všade naokolo striehnu policajti a zastavujú autá aj chodcov a kontrolujú, či majú priepustku a či je ich účel presunu nevyhnutný. Ak ho nemajú, musia zaplatiť pokutu.

Čo sa týka prechádziek v rámci fyzického zdravia, človek si môže vyjsť von na vzialenosť maximálne 1km od domu a na čas kratší ako jedna hodina. Predstav si, že si v Karibiku a pozeráš sa na slnko a pláž len cez okno.

A ani srnka netuší, dokedy by som zostala na ostrove zaseknutá. Chcela som byť radšej s mojimi najbližšími na Slovensku. Naviac všade hovorili, že ľudia, ktorí chcú ostrov opustiť, majú odísť čo najskôr, lebo lety sa postupne rušia a onedlho už nebudú žiadne. A kedy začnú potom aerolinky zas premávať, to je vo hviezdach.

Začala som ihneď zháňať letenku.

Letenky do Európy

Dostať sa z Martiniku do Európy vyzeralo ako nemožné. Kontakovala som ambasádu, pozerala lety online a tiež som kontaktovala kamaráta pilota, ktorý pracuje pre jednu francúzsku leteckú spoločnosť. On mi obratom ponúkol, že mi môže skúsiť vybaviť špeciálnu letenku od spoločnosti, pre ktorú lieta. Ide o letenku, na ktorú majú nárok pracovníci spoločnosti a ktorú môžu vyžiadať pre svojich rodinných príslušníkov alebo najbližších. Samozrejme – pod podmienkou, že v lietadle bude voľné miesto. Cena bola úplne symbolická a voľných bolo 30 miest. Navyše, kolovali chýry, že nedeľa bude pravdepodobne posledný deň, kedy ešte lietadlá medzi Martinikom a Európou lietajú. Od ďalšieho týždňa sa mali lety zastaviť.

Neváhala som.

C’est la vie!

Pár hodín pred odletom mi napísal môj známy pilot. Vraj sa situácia na večerný let zmenila a všetky sedadlá sú obsadené, aj keď včera bolo ešte vyše 30 voľných. Takže nie je ešte isté, či budem môcť odletieť.

Cesta na letisko bola veľmi zvláštna. Cesty boli úplne prázdne, to som na Martiniku doteraz nikdy nezažila. Ako pred nejakou apokalypsou. Kládla som si otázku, či vôbec dnes večer odletím, a ak áno, kedy sa sem zas dostanem. Letisko bolo preplnené, všade obrovský zhon a vo vzduchu divná atmosféra.

Každý sa snažil na poslednú chvíľu odletieť. Bola som tam tri hodiny pred odletom a vyčkala si s kufrom dlhú radu. Samozrejme, že mi ho nemohli ešte zobrať, dali mi zatiaľ iba predbežnú nálepku na kufor a poslali na čakať na kraj, až kým sa neuzavrie check-in a neuvidí sa, či je nejaké voľné miesto, a ak áno, až potom budem môcť kufor odovzdať a odletieť.

Poviem vám, že to bola najdlhšia hodina môjho života. Potom sa check-in uzavrel a ja som stále nevedela, čo a ako. A potom mi oznámili: lietadlo je komplet plné, ale môžu mi ponúknuť jednu možnosť, a to, že budem sedieť na jumpseat, teda špeciálnom sklápacom sedadle vedľa letušky. Vďakabohu!

Aj keby som mala sedieť na zemi alebo 9 hodín v tom lietadle stáť, tak by som to brala. Takže letím. Do lietadla som nastúpila ako posledná a usadili ma na to špeciálne sedadlo vedľa stewarda Arnauda. Celá posádka bola veľmi príjemná. Vzlietli sme a sledovala som, ako sa mi nočný Martinik a jeho svetielka vzďaľujú z dohľadu. Netrvalo dlho a zaspala som, ako to už mávam v lietadle zvykom.

Deň 2 (23.03.2020, pondelok)

Ráno okolo desiatej sme prileteli do Paríža. Pilot hlásil, že vonku je 5 stupňov. Uff, to bude nepríjemné…mala som na sebe totižto len sveter a legíny, najteplejšie oblečenie, aké som na Martiniku mala. No budem to musieť nejak vydržať, imunitu mám dúfam dobrú.

Môj nasledovný plán bol: dať si nejaké dobré raňajky. Nájsť si cez internet hotel blízko letiska Charles de Gaulle. Presunúť sa do hotela, oddýchnuť si, dobre sa vyspať a zajtra ráno letieť z Paríža do Berlína a z Berlína do Viedne. No a odtiaľ sa už dostať k slovenským hraniciam.
Môj plán viac-menej zlyhal.

Dobré raňajky som si nedala, keďže všade v Paríži je všetko zavreté. Bola som ešte šťastná, že malý butik Relay na letisku bol otvorený a zohnala som tam keksy a kávu. Lepšie ako nič, aspoň nejaká energia. Pustila som sa do hľadania hotela. Našla som asi poslednú izbu v okolí letiska, no našla som a konečne som bola na ceste na hotel.

Nezabudnuteľné narodeniny

Naviac, dnes mám narodeniny. A myslím, že na tie moje dvadsiate siedme nikdy nezabudnem. Celkovo, na rok 2020 budeme spomínať asi všetci. Tohtoročné narodky sú jedinečné a mala som chuť ich aspoň slušne osláviť sama so sebou. Chcela som si dať v hotelovom bare pohár vína, nejaké jedlo a spraviť si pohodu. Snívaj ďalej, Magdaléna. Hotelový bar kvôli korone zavretý, jedlo žiadne, dokonca ani sendvič! Proste nič. A v žalúdku mi už žaby skákali.

Povedala som si, že pôjdem skúsiť ešte šťastie na letisko, ktoré bolo hneď vedľa, predsa Paris Charles de Gaulle. Otvorený bol však iba malý obchodík Relay. Krabičkový sendvič, chipsy a pivo v plechovke boli First class večerné menu. Juhúú, moja narodeninová večera!

Prídem na izbu, dám si horúcu sprchu a rozbalím si svoju hostinu. Pozriem sa na mobil a vidím email: môj zajtrajší let z Paríža do Berlína, ako aj z Berlína do Viedne je zrušený! Ďalší plán zlyhal. Úprimne, nemala som najmenšie tušenie, čo teraz robiť a ani najmenšiu chuť a energiu to teraz riešiť. A ľutovala som, že som si kúpila len jedno pivo.

Deň 3 (24.03.2020, utorok)

Spalo sa mi výborne, no ráno ma dobehla realita. Lety sa rušili z hodiny na hodinu, priamy let dostupný nebol a bála som sa, že zostanem uväznená niekde pri prestupe.  Rozhodla som sa ísť na letisko bez letenky a tam kúpiť prvý let, ktorý bude letieť.

Telefonát z ambasády

Aby toho nebolo málo, zavolala mi ambasáda SR v Paríži. Oznámili mi, že do konca týždňa (dnes je utorok) žiadny autobus od vlády vyslaný do Francúzska nebude. Zostať v Paríži neprichádzalo do úvahy.

Možnosť odletieť lietadlom sa postupne rozplynula a zostala jediná:  ísť vlakom do Bruselu a potom z Bruselu cez Nemecko do Viedne. Voľný bol JEDINÝ vlak, ešte v ten deň. Nasadla som na RER-ko a odviezla som sa na vlakovú stanicu Gare du Nord.

Nikde nebolo ani nohy, ale predsa som našla taký mini supermarket, kde som si kúpila večeru. Čakanie na vlak som si skrátila hrou na klavíri, ktorý bol na stanici len tak k dispozícii pre okoloidúcich ľudí alebo pre umelcov, ktorí majú chuť si trochu zanôtiť. Stanica bola takmer úplne prázdna a tóny hudby sa niesli vo vzduchu obrovského priestoru. Urobilo mi to dobrú náladu a bola som rada, že sa už aspoň trochu posúvam ďalej.

Vlakom do Bruselu

Vo vlaku nebolo takmer nikoho a za asi dve hodiny som vystupovala v Bruseli na stanici Midi. Bolo asi deväť hodín večer a rovno ma tam odchytili policajti a chceli odo mňa doklady a pýtali sa ma, prečo som do Bruselu prišla. Tak som im vysvetlila moju situáciu a boli veľmi chápaví. Povedali mi, aby som išla hneď na hotel, lebo táto stanica nie je ideálne miesto, kde by sa mal človek zdržiavať.

Hneď vedľa môjho hotela bol malý indický obchod. Jediná alternatíva teplého jedla bola vifonka. K tomu som si kúpila ešte dobré belgické pivo a pri pokladni mi padla do oka indická taštička samosa, ktorú som hneď brala a týpek mi k nej pribalil ešte druhú zadarmo a rovno za mnou zatvoril obchod.

V hotelovej izbe som si spravila pri jedle pohodlíčko, nastavila budík na piatu ráno a môj plán vyzeral celkom sľubne: o 6.30 pôjdem z Bruselu do Frankfurtu, kde prestúpim na vlak do Norinbergu a z Norinbergu do Viedne. Ak pôjde všetko tak, ako má, zajtra poobede budem vo Viedni. Do postele som si líhala s kľudom a s nádejou, že zajtra už možno budem na Slovensku.

Deň 4 (25.03.2020, streda)

Vstávalo sa mi dosť ťažko, bolo skoro ráno a keď som si predstavila, ako je asi vonku zima, o to menej sa mi chcelo sa mi opustiť teplú posteľ. No nebolo na výber, šup šup von z komfortnej zóny a hybaj na stanicu. Bola som tam niečo po šiestej a pozerám na tabuľu s príchodmi a odchodmi vlakov, ale žiaden vlak o 6.30 do Frankfurtu tam nevidím.

Ale na internete píšu, že má ísť normálne z nástupišťa č.6. Tak sa tam vyberiem a čakám. Mám trochu blbé tušenie, že asi nepríde. Okrem mňa a jedného bezdomovca na nástupišti nie je nikto. Pekne čakám do pol siedmej. Vlak samozrejme nepríde. Je mi hrozná zima a mám čo robiť, aby som stále ostala ako-tak pozitívne naladená a neprepadla zúfalstvu.

Žeby kúsok šťastia?

Do toho práve na mňa niekde zhora vykoná svoju potrebu holub. Ani by som si to sama nevšimla, keby ku mne nepriskočil ten bezdomovec a nezačal mi čistiť sveter od holubej kakanice. No čistá tragikomédia. Snažila som sa si nahovoriť, že hovienka predsa prinášajú šťastie, tak aj toto celé dobre dopadne. A zas sa mi potvrdila jedna vec:

Nikdy nič nejde podľa plánu. A ak ide všetko podľa plánu, tak sa niekde stala chyba.

O siedmej otvorili na stanici informačné okienko. Pani mi povedala, že vlaky sa rušia vo veľkom zo dňa na deň a dnes je ohlásené jediné ICE do Nemecka, o 14.25 do Frankfurtu. Oči mi zasvietili nádejou a poďakovala som sa. Aj keď nebolo isté, či ozaj pôjde, nemala som inú možnosť, len dúfať a do tej pol tretej poobede si počkať.

Vlakom do Nemecka

KONEČNE NIEČO VYŠLO! Prišla som na stanicu a vlak tam už čakal. Bol pohodlný, rýchly, a ja som opúšťala Belgicko. Myšlienka, že som zas o kus bližšie k Slovensku, a do toho belgické pivko mi spravili výbornú náladu. Okolo piatej poobede som bola vo Frankfurte, kde som mala pol hodinu na prestup. Zatiaľ som si kúpila nejaké dobroty na cestu a potom nasadla do rýchliku do Mníchova.

Veru, cez Nemecko to išlo ako po masle, žiadne kontroly, ani som sa nenazdala a už bol večer a ja som vystupovala v Mníchove. Dala som si chutný praclík a premiestnila sa na nástupište, odkiaľ mi to malo ísť do rakúskeho Salzburgu. Napodiv aj tento vlak išiel bez problémov a na čas. Super!

Ak to pôjde takto ďalej, zajtra ráno budem vo Viedni. Vo vlaku som si ešte študovala hraničné prechody Rakúska a Slovenska a ako sa z Viedne najlepšie dostať cez slovenskú hranicu. No a zrazu bola polnoc a vlak dorazil do Salzburgu.

Toto je hostblog. Ďakujeme Magdaléne, že sa s nami podelila o svoju strastiplnú cestu späť na Slovensko počas korony a aj napriek nepriaznivým podmienkam nestrácala nádej. Nezabudni si prečítať aj druhú časť a ak máš podobný zážitok, daj mi o ňom vedieť!