Bláznivá cesta z Karibiku na Slovensko počas korony – časť II.

Za posledné dva týždne sa toho toľko udialo, že sa asi mnohí z nás nestíhajú diviť. U mňa padlo rozhodnutie vrátiť sa z Karibiku na Slovensko v hodine dvanástej, keď to bolo už takmer nemožné. Ale všetko sa dá, keď sa chce.

Rozhodla som sa spísať moje zážitky z cesty do článku v štýle denníka, od odchodu z Martiniku až po môj návrat na Slovensko a pobyt v resuscitačnom zariadení v Gabčíkove. Počas písania som si sama pripomenula kopu momentov, a zároveň si našla zábavku, ako stáviť čas v karanténe. Po dopísaní článku som si uvedomila, že je celkom dlhý… veru, bolo toho viac než dosť.

Deň 5 (26.03.2020, štvrtok)

Je krátko po polnoci a ja sedím v čakárni v Salzburgu na vlakovej stanici. Ak sa to dá teda nazvať čakárňou… skôr by som povedala, jediné ako také teplejšie miesto na celej stanici, a asi aj v širšom okolí, kde chodia v noci prespávať miestni bezdomovci. Keď som tam vstúpila, pár sekúnd som rozmýšľala, či tam chcem ozaj vyše troch hodín čakať.

Nevoňalo to tam moc vábne a asi z desiatich ľudí, čo tam sedeli, mohli byť tak maximálne dve osoby, ktoré reálne čakali na vlak. Zvyšok to boli ľudia s karimatkami a igelitkami, s otrhaným oblečením a podaktorí aj s fľaškou alkoholu. Nakoniec ma predsa tá nepríjemná zima vonku presvedčila, že tam ostanem sedieť. Mala som na sebe to najteplejšie, čo som na Martiniku mala – tričko, na ňom sveter, šatku okolo krku a legíny.

O polnoci v Salzburgu mohlo byť asi tak nula stupňov. V hale či na nástupišti by som asi zamrzla. A v tejto malej miestnosti bolo o trošku teplejšie než vonku. Tak bolo rozhodnuté. Vlak do Viedne mi mal ísť o 03:21, čiže som mala vyše troch hodín času. Aj únava už na mňa doliehala, ale pud sebazáchovy mi nedal zaspať. Nebadane som sa porozhliadala po okolí.

Vonku cez sklo som videla dvoch podivnejších Arabov, ktorí sa v istých intervaloch prechádzali v oblasti medzi čakárňou, odložnými skrinkami a toaletami, ako keby stále niečo hľadali alebo sledovali. Dvakrát prešla okolo ráznym krokom aj skupinka policajtov, ako keby niečo práve riešili. No a v čakárni samotnej sa prišlo vyspať zopár ľudí bez domova.

Zima, neistota, prázdne brucho, samota

Spali na sedačkách, na zemi, niektorí zababušení v sáčkoch, niektorí chrápali, niektorí sa rozprávali sami so sebou. Je to zaujímavé, ale necítila som absolútne žiadny strach alebo odpor. Skôr súcit a ľútosť. Ja som si vravela, že budem rada, ak to tam tie tri hodiny vydržím, ale čo tí chudáci, čo tam chodia pravidelne spávať každú noc. Každopádne nič príjemné. Zima, neistota, prázdne brucho, samota.

V tej chvíli som si opäť uvedomila a pripomeula, aké mám v živote šťastie. Ako je nám dobre, nám, ktorí máme strechu nad hlavou a máme čo jesť. Máme okolo seba osoby, ktorým na nás záleží. Treba byť za to ozaj vďační, lebo to nie je samozrejmosť. A zakaždým, keď budeme mať opäť chuť sa na niečo sťažovať alebo hundrať, spomeňme si na týchto ľudí bez domova.

No, tie tri a pol hodiny v čakárni nakoniec ušli celkom rýchlo. Začala som si písať do denníka a zrazu bol čas ísť na nástupište. Vlak do Viedne tam bol už pristavený. Poviem vám, ten vlak bol úplne prázdny. Bolo to až trochu hrozivé, ako som išla tou tmavou úzkou chodbičkou, všetky kupé prázdne a nikde ani nohy. Tak som si našla pohodlné miestečko, natiahla sa a ráno pred siedmou som sa zobudila vo Viedni.

Chcela som vystúpiť z vlaku, no dvere nešli otvoriť. Ani druhé, ani tretie… zúfalo som stláčala tlačítko na dverách, no ani sa nepohli. A zrazu sa pohol vlak. No pekne, tak ešte ma to odvezie niekam úplne inde. Ďalší vlak do Kittsee mi mal ísť za necelú hodinu z Wien Hauptbahnhof. Stanica, kam som sa previezla, bolo niečo ako depo, kde sa vykladali autá.

Našťastie bola poblíž zastávka električky, tak som sa odtiaľ odviezla naspäť na hlavnú stanicu. Vlak do Kittsee som nakoniec pekne stihla. Cestou sa tento vláčik ešte zasekol, a pol hodinu sme trčali v nejakej dedine blízko hraníc. Každopádne, už som bola takmer v cieli. Vystúpila som v Kittsee a ofúkol ma studený vietor.

Hlavná úloha – prechod cez hranice

A predo mnou ďalšia misia – prejsť pešo cez hranicu a dostať sa s kuframi na miesto, ktoré sme si dohodli s našimi, že mi tam nechajú auto. Tak prejdem cez koľaje a cez Rakúsku hranicu, šľapem po astfaltke smerom k slovenskej hranici, občas prejde nejaké auto. Je mi riadna zima, ťahám dva kufre a musím prejsť ešte takto 2-3 kilometre k dohodnutému miestu.

Snažím sa spojiť s rodičmi, keď sa mi zrazu vybije mobil. Na tretí pokus sa mi podarí zmrznutými rukami vymeniť a správne zastrčiť sim-kartu do druhého karibského mobilu, a rovno volám bratovi, ktorý bol už na ceste, a rodičia v druhom aute. Zrazu sa obidve autá vynoria spoza zákruty. Zastavia 5 metrov odo mňa, brat si prestúpi k rodičom, nechá mi naštartovaný motor a kľúčiky v zapaľovaní.

Čudný pocit, vidieť sa takto z diaľky s mojimi najbližšími a nemôcť ich ani objať či normálne pozdraviť.

Naložím kufre do auta a sadnem za volant. Pár sekúnd čakám, kým sa trochu rozohrejem a kúrenie vypeckujem na maximum. Potom sa vydám po ceste a naložím k sebe ešte dvoch Slovákov, ktorí šľapali pešo ako ja, vraj sa akurát vracajú z Kolumbie a tiež mali veľké problémy sa dostať naspäť.

Na slovenskej hranici sa ma policajti pýtali ešte na pár otázok a potom som zavolala 112, nech mi povedia, do ktorého resuscitačného zariadenia do karantény mám ísť. Dúfala som, že to bude jedno z tých nových, ako Pezinok, alebo Incheba, no bohužiaľ majú teraz voľné miesta iba v Gabčíkove. No čo už, prežijem. Do centra som sa rozhodla ísť dobrovoľne, aby som neobmedzila a neohrozila mojich najbližších.

Gabčíkovo – resuscitačné zariadenie a karanténa

Okolo obeda som dorazila do Gabčíkova. Počas cesty som skoro dvakrát zaspala za volantom, cítila som, že si potrebujem po tejto ceste akútne oddýchnuť a poriadne sa vyspať. Našla som miesto na parkovisku pred veľkým obytným komplexom z obdobia komunizmu. Niečo na štýl intráku alebo robotníckej ubytovne. Bolo vidno, že budova si už svoje zlaté veky odžila.

Z balkónov pozerali ľudia, poväčšinou chlapi. Vybrala som sa k veľkému červenému stanu pred ubytovňou, kde bola registrácia. Predo mnou stáli dvaja muži. Podľa ich rozhovoru som pochopila, že sa vracajú z nejakej šichty z Holandska. Ujal sa nás mladý chalan, od hlavy až po päty zabalený v bielom skafandri a s maskou. Dal nám prečítať poriadok a vysvetlil pravidlá.

Ako to chodí v karanténe

Na izbe budeme vraj po dvoch, po troch, dávajú dokopy ľudí, ktorí prídu v ten istý deň. Odkedy vstúpime do budovy, resp. do izby, už odtiaľ nemôžme vyjsť, inak nám hrozí riadne vysoká pokuta, a rovnako, ak porušíme pravidlá. Izbu nemôžme počas pobytu vôbec opustiť. Pred dvere nám budú nosiť 3x denne jedlo. A asi v polke karantény, podľa zvyku to býva tak na šiesty deň, nám spravia testy – výter.

Ak bude test negatívny, môžme ísť domov, s tým, že si dorobíme druhý týždeň karantény doma. Zakázané sú akékoľvek variče či elektrospotrebiče s výnimkou féna a holiaceho strojčeka. A žiadny alkohol či omamné látky. Vedľa stál ešte jeden záchranár, veľmi fajn chlapík, a rozprával nám príhody, ako si nejaký špekulant chcel vyrobiť vlastný varič na kávu a skúšal si uvariť vodu s pomocou drátikov, a samozrejme to dopadlo katastrofou.

Alebo ako sa snažili niekomu prepašovať v balíku pár fľaší tvrdého alkoholu, veľmi šikovne zakamuflované. Alebo ako sa niektorí ľudia v prvý deň príchodu opijú, ovracajú si celú izbu a tým pádom si sami svojou vinou znepríjemnia celý pobyt. No a potom nám rozprával, aké to majú oni, personál zariadenia a záchranári neľahké.

Jedna vec sú ľudia, ktorí vymýšľajú, nerešpektujú pravidlá a stále majú nejaký problém. Druhá vec je ich nasadenie takmer nonstop a dlhodobá únava spojená so strachom, či sa nenakazia. V deň, keď som do centra prišla, tam bolo vraj okolo 400 ľudí, z toho asi 8 pozitívnych na koronu.

Úprimne som zvažovala, či ten papier podpíšem a či tam idem zostať. Jediné, čo mi vadilo, bolo to, že budem asi na izbe zavretá s dvomi cudzími ľuďmi, ktorí budú možno úplne inak naladení ako ja, a keby mal nedajbože jeden z nich pozitívny test na koronu, budem si musieť celú karanténu predĺžiť. Na to, že to nebude asi žiaden luxus a že tam budem možno aj 2 týždne zavretá, som bola pripravená.

Spýtala som sa mladého muža, či nie je možné mať za príplatok vlastnú izbu. Vraj sa to nedá, keďže centrum je naplno vyťažené a nemajú kapacity. Ale chalan musel vycítiť, že som túžila po súkromnej izbe, tak mi nakoniec bola aj pridelená. Vraj má prísť zachvíľu autobus s ľuďmi a tých z autobusu dajú do izieb spolu. Ach jaaj, aká som bola šťastná! Tak som sa ubytovala, hodila sprchu a konečne si ľahla do postele a spala až do ďalšieho dňa, respektíve do ďalšieho večera ako zabitá.

Očakávanie verzus realita

Poviem vám, vôbec to tu nie je také hrozné, ako koluje po internete. Strava je chutná, a nie sú to párky s horčicou ráno, naobed, večer. Jedlo nám nosia v krabičkách pred izbu 3x denne, a pri príchode sme si mohli nahlásiť, čo radi jeme, alebo či chceme vegetariánsku/vegánsku stravu.

Náhodou sa mi v tomto mojom malom väzení páči. Väčšinu času vlastne iba spím a oddychujem. Prvý deň to bolo 24 hodín spánku vkuse, druhý a tretí deň do štvrtej poobede a postupne sa to znižovalo. Až mi to prišlo divné, že iba spím, ale telo to teraz očividne potrebuje. Mám pocit, že doháňam zanedbaný spánok za posledných pár mesiacov.

A je to skvelý pocit, poriadne si oddýchnuť, zregenerovať sa a nemusieť nič robiť. Iba to, čo sa mi práve chce. Občas si tu pripadám ako prasiatko v chlieviku, keďže sa len kŕmim a nemám žiadny pohyb. Vyjsť si von na čerstvý vzduch a zašportovať si je vec, ktorá mi tu chýba, ale veď aj to zachvíľu bude. Inak si sťažovať nemôžem.

Jasné, že každý to tu zvláda a prežíva inak, niektorí to tu nevedia vydržať. Ale ja si neskutočne užívam ten pocit byť len sama so sebou.
A klobúk dole pred všetkými ľuďmi a dobrovoľníkmi, ktorí v tomto zariadení pracujú. Je to ozaj namáhavá práca. Sú to hrdinovia a im patrí veľká vďaka a uznanie.

Pár slov na záver

No a na záver by som povedala asi toľko: stihla som sa vrátiť v hodine dvanástej. Deň po mojom príchode na Slovensko som sa dozvedela, že hranice sú už takmer zavreté a nemálo Slovákov ostalo trčať v rôznych krajinách v zahraničí. Veru, bolo to o chlp. A túto cestu som si asi mala odžiť, lebo ma naučila zas kopu nových vecí.

Bola to skúsenosť na nezaplatenie a okrem iného aj ,,live’’ tréning ako byť flexibilná a zachovať si chladnú hlavu, pozitívnu myseľ a mať srandu sama so sebou aj v kritickej situácii. Riešenie sa proste vždy nájde.

Tieto zážitky budem rozprávať asi ešte aj mojim vnúčatám. A príslovie ,,v núdzi poznáš priateľa’’ sa nehovorí nadarmo. V takýchto neľahkých situáciách sa človeku krásne ukáže, aké má vzťahy. Paradox je, že častokrát príde pomoc a podpora od ľudí, od ktorých by sme to najmenej čakali.

Som šťastná, že som prišla živá a zdravá na Slovensko. Som vďačná, že mám možnosť byť v karanténnom zariadení v Gabčíkove, mám tu mäkkú posteľ a teplú izbu, 3x denne dobré jedlo, môžem si tu oddýchnuť, dočerpať energiu a dosýta sa vyspať. Ďakujem, že mám v živote takých skvelých ľudí. Ďakujem za túto skúsenosť. Život nám neprináša nič, čo nie sme schopní zvládnuť.

 

Magdaléna Miklovičová

Toto je hostblog a pokračovanie prvej časti. Ďakujeme Magdaléne, že sa s nami podelila o svoje cestovateľské skúsenosti počas korony a aj napriek nepriaznivým podmienkam nestrácala nádej.