Cestovať v čase covidu sa vždy nesie s určitými rizikami. Môže sa stať, že napriek kúpenej letenke sa nepodarí vycestovať, prípadne sa môže stať, že bude problematický návrat domov. Všetky tieto skutočnosti treba pri plánovaní dovolenky zvážiť.
Už 2 roky chodievame počas zimy do tepla. Po minulé roky to bol Dubaj, ale Dubaja sme sa tentokrát obávali. Veľké riziko bolo pre nás testovanie. Do Dubaja by bol potrebný PCR test zo Slovenska, ale druhý by nám urobili priamo v Dubaji. Čo ak by niekto z nás bol pozitívny? Čo ak by bol pozitívny sused v lietadle? Zaplatiť si dovolenku a nakoniec si platiť ešte karanténu nám prišlo príliš riskantné.
Príchod na letisko na Zanzibare
Ešte v lietadle nám dali tlačivá, ktoré bolo treba vyplniť. Tie nám zase pozbierali pri vstupe na letisko. Nikto sa na to ani nepozrel. Pri vstupe na letisko nám merali aj teplotu.
V letiskovej hale sme si našli ďalšie 2 formuláre, jeden A4 a druhý A5. Už z informácií od iných ľudí som vedel, že to netreba veľmi poctivo vypisovať. A4-ku som vypísal možno polovicu políčok, ktoré sa mi zdali dôležitejšie. Napríklad, kde budeme, ako dlho. Čísla pasov, dátumy vydania a podobne som nevypisoval vôbec.
Ten formulár A5 som si nevšimol, že je z oboch strán, tak som vyplnil len 1 bod. S tou A5 nás síce jeden vrátil, ale druhý nás zobral zase naspäť do rady. Dokonca sme sa s deťmi dostali do rady na e-visa. Predpokladám, že to bolo pre ľudí, ktorí si ich objednali online. Formulár A5 si nepozerali vôbec, takže nebolo treba dopisovať, v A4 si pozreli presne to, čo som mal vypísané, že kam ideme a na ako dlho. Potom každého odfotili, niektorým zobrali aj otlačky prstov, nám žiaľ nie. Odtiaľ nás poslali do ďalšieho okienka, kde som víza musel zaplatiť.
Chcel som platiť kartou, ale povedali, že berú len VISA kartu. Ja som mal Mastercard.Tak som zaplatil v dolároch 200$. Platí sa aj za deti. Z toho okienka ma poslali do 3., kde mi už dali pečiatky do pasov. Celé sme to absolvovali do 30 minút, čiže mali sme aj šťastie. Až potom sme hľadali WC, čo sme zistili že bolo samozrejme v tej zóne, kde sa vybavovali víza, ale nebol problém tam ísť.
Vyšli sme z letiskovej haly. Tam nás už čakal Salum, náš taxikár. Odniesol nám batožinu do taxíka a ja som išiel rozmeniť peniaze.
Peniaze
Na Zanzibare používaju “kokosové peniaze”, šilingy, pričom najvyššia bankovka je 10 000 Tsh. To je menej ako 4€. Rozmenil som si 400€, takže som v rukách držal svoj prvý milión. Kým v letiskovej hale by som za 1€ dostal asi 2600 šilingov, v banke pred letiskom som ich dostal okolo 2750. Samozrejme takmer všetci o tom vedia, tak som tam asi 20 minút čakal v rade.
Zmenárne ani bankomaty som už v oblasti, kde sme bývali, nevidel. Vedeli sme o tom, že ďalšia výmena, či výber z bankomatu by boli problematické, preto sme sa snažili čo najlepšie odhadnúť naše výdavky. To sa nám celkom podarilo.
Okrem šilingov, sme mali so sebou americké doláre. Tými sme platili transfer z letiska a na letisko. Tiež sme nimi platili jedno z ubytovaní, jeden výlet a víza na letisku. Čítal som veľmi dôležité upozornenie, že na Zanzibare akceptujú peniaze, ktoré sú z roku 2006 a neskôr, po roku 2006, po roku 2009 alebo dokonca až po roku 2011.
V realite pri 100-kách a 50-kách som si dohliadol, aby neboli staršie ako 2006. Reálne nám rok vydania nekontroloval okrem letiska nikto. Tam sme mali 2006 a bolo to OK. Mal som niektoré staršie dolárové a 5-dolárové bankovky a bez problémov mi ich akceptovali. Čiže neviem tu z vlastnej skúsenosti povedať, ako to teda naozaj je a aký vážny problém by bol, keby som mal 100$ bankovku z roku 1995.
Čo sa týka samotného platenia, je lepšie platiť v šilingoch. Napriek tomu, že 1$ má hodnotu okolo 2300 Tsh, väčšina domácich ho ráta v hodnote 2000 Tsh, najviac som sa stretol s 2200 Tsh. Kurz eura pre domácich je často 1:1 ku dolárom. Čiže za víza pre 4 by ste zaplatili 200€.
SIM-ka
Napriek tomu, že som vedel, že si pri kúpe SIM-ky mám dať pozor, aj tak ma dobehli. Mal som informáciu, že na letisku SIM-ku kupovať nemám, tak som si ju išiel kúpiť až v dedine, kde sme boli ubytovaní. Rátal som s tým, že nebudem mať Wifi na ubytovaní, ale nerátal som, že nebude fungovať ani v reštaurácii.
Tým pádom som si to nemohol opätovne skontrolovať. A SIM-ku som potreboval. Povedali mi, že ak chcem SIM-ku na seba, tak to bude stáť 4000 Tsh (reálna cena je 2000 Tsh). Ak na domáceho, tak 10000 Tsh. Žiaľ tým, že mi nezobrali otlačky prstov, na seba som si ju zobrať nemohol a tak som akceptoval, že mi ju zoberie domáci.
Samozrejme kredit v hodnote 10000 Tsh mi predali ešte za 15000 Tsh a tak som namiesto 12000 Tsh zaplatil 25000 Tsh. Každopádne zobral som si 10GB na mesiac a to nám pokrylo takmer celý 14-dňový pobyt. Až posledný deň som si dobil ešte 1000 Tsh na 24-hodinový 750MB internet. Tam som už prišiel s odfoteným balíkom, ktorý chcem a stálo to toľko, koľko malo.
Strava na Zanzibare
Supermarket v Pwani Mchangani bol pre mňa veľmi nepríjemným šokom. Mali tam zopár sladkostí, nejaké cestoviny a to bolo tak všetko. Niečo ako maslo som 2 týždne nevidel, resp. zobral som si nezjedené z lietadla, tak tie sme postupne dojedli.
Zvažovali sme ísť aj na väčší nákup do supermarketu, ktorý bol 10km od nás, len prišlo nám to príliš komplikované. Zobrať si taxík na nákup by bolo zbytočne drahé a isť dala-dala to by bolo zase príliš zdĺhavé. Najväčší supermarket mal fixné ceny, menšie minimarkety dávali ceny od brucha.
Ceny v reštauráciách
Väčšinou sme sa stravovali v reštauráciách. Tam sa nezjednávalo, ceny boli fixné. 10000 Tsh za cestoviny v obrovskej porcii, ktorú som mal problém zjesť. Väčšina hlavných jedál aj s prílohou vyšla na 15000 Tsh. Približne 5,50€. Deti väčšinou jedli len hranolky či ryžu, tie vyšli 5000 Tsh.
Najviac sme za obed zaplatili 35000 Tsh, čiže menej ako 13€ pre všetkých 4. Na raňajky sme si kupovali ovocie a domáce placky, 1 placka vyšla 500 Tsh. Skúšali sme aj pečivo, ale deťom veľmi nechutilo. Jedine predposledný deň som nakúpil cupcak-y a to som išiel kúpiť ešte ďalších 10ks, keďže mali úspech.
Zanzibarské ovocie
Čo sa ovocia týka, tak záležalo, kde som ho kúpil. Nesnažil som sa zjednávať každý nákup. Skôr som si povedal, akú cenu som ochotný za tú ktorú položku zaplatiť. Napríklad 1000 Tsh za mango, či 2000 Tsh za ananás mi prišli OK ceny. A keď mi takúto cenu dali, tak som nezjednával vôbec.
Vždy, keď som nakupoval inde, tak som si to otestoval práve na týchto položkách, ktorých cenu som poznal. Samozrejme, keď som raz urobil väčší nákup, tak práve vtedy ma obabral a vtedy bolo mango za 2000 Tsh, ananás za 3000 Tsh. Nemal som chuť mu to všetko vracať a naťahovať sa tam, tak som to zaplatil a ďalej som nakupoval inde, kde mi tie ceny dávali férovejšie.
Pred pokračovaním, mrkni aj na tieto články:
Prvé kúpanie
Keď sme prišli na naše prvé ubytovanie, boli sme unavení a spotení a bolo treba ešte vybaliť veci. Zobral som deti so sebou ku moru a manželka vybaľovala veci. Deti vytešené kráčali, až kým sme neprišli k moru a 3 ročný syn sa mi rozplakal, že fúka a že on sa bojí, že nám všetko odfúkne.
Do toho si nás samozrejme všimli všetci domáci a hneď nám začali ponúkať svoje produkty a služby. Prepadol ma pocit zúfalstva, keď som sedel asi 5m od oceánu a mladší syn mi tam plakal a stále ma niekto otravoval. Po pár minútach sa ukľudnil, a tak som konečne mohol vojsť do horúceho Indického oceánu.
Oceán a medúzy
Teplota mora je veľmi závislá od teploty vzduchu a toho, či svieti slnko. Čo mi úplne nedávalo zmysel, ale ráno tá teplota bola pocitovo aj o 5 stupňov nižšia ako poobede. Doobeda či pri horšom počasí bola teplota možno taká ako sme bežne zvyknutí v Chorvátsku cez leto a poobede, keď bolo teplo, tak bolo naozaj teplé.
Príliv a odliv
Veľmi dôležitý je na Zanzibare príliv a odliv. Rozdiel vo výške hladiny mora je aj takmer 4 metre. Ten odliv je všade rovnaký. Ako ďaleko more ujde, závisí od toho, aké je hlboké v tej ktorej oblasti. Kendwa by z tohto hladiska mala byť najlepšou voľbou. V Pwani Mchangani, kde sme bývali, bol ten odliv aj 500 metrov a viac.
S deťmi ten odliv až taký problém nie je. Keď sme nemali more, tak sme hľadali mušle, či hrali futbal. Dno oceánu nie je rovnomerné, čiže dali sa nájsť miesta, kde sme mali vodu aspoň po kolená aj pri tom najsilnejšom odlive. To deťom stačilo. Tu sa dá pozrieť predpoveď prílivov a odlivov.
Asi na 3. deň som s mladším synom prišiel trochu neskôr a manželka sedela na piesku so slzami v očiach, držala si ruku. Najprv som si myslel, že si ju zlomila, potom som zistil, že ju popŕhlila medúza. Manželka máva alergickú reakciu aj na poštípanie včelou a zrejme niečo podobné zažila aj tu.
Domáci jej hneď na to niečo dali. Napriek tomu, že som čítal, že domáci nikdy nič nerobia len tak, nikto si za túto pomoc nič nepýtal. Celkovo manželku popŕhlila medúza 3x, mňa 3x, mladšieho syna 2x. Nebolo to nič strašné, tá prvá skúsenosť bola najhoršia. Taliani, ktorí bývali pri našom druhom ubytovaní, nám na to dali list aloe vera.
Taxíky
Taxíky fungujú na Zanzibare trochu inak ako som bol zvyknutý v iných krajinách. Napríklad v Dubaji som si zastavil taxík, odviezol ma, kam som potreboval a potom, keď som išiel naspäť, tak som si zastavil ďalší. Ak by som chcel, aby taxík na mňa čakal, musel by som za to čakanie platiť.
Zhodnotil by som, že čas pre domácich na Zanzibare nemá takmer žiadnu cenu. Väčšina taxikárov zrejme urobí maximálne jednu cestu za deň, aj to nie každý deň. Čiže pre nich zárobok povedzme 35$ je dosť dobrý na to, aby počkali aj niekoľko hodín bezplatne. A je pre nich lepšie zarobiť 35$ s čakaním, ako keby mali zarobiť 25$ za jednu cestu. Autom by tak či tak museli ísť naspäť.
Na výlety sa teda chodí taxíkom s tým, že vás tam počká. Tiež, keď mi domáci zabezpečil taxík na letisko, tak prišiel 2 hodiny pred našim odchodom, aby sme mali signál, že je tu a všetko pôjde podľa plánu. Taxík prišiel na dohodnutý čas. Cesta na letisko nás vyšla 25$.
Skúsenosti s domácimi
Bývali sme v Pwani Mchangani, ktorá nie je taká komerčná ako Nungwi. Hneď vedľa našej vilky bývali domáci v svojich domčekoch, mnohí bez elektriny. So synmi sme s domácimi hrávali futbal, s viacerými predajcami, či majiteľmi reštaurácií sme sa skamarátili.
Väčšina z nich bola veľmi milá a priateľská. Samozrejme našli sa aj občasné výnimky. Deti nás často zdravili, či už Jumbo alebo Ciao. Horšie už bolo, keď po odpovedi na pozdrav, si vypýtali dolár.
Za celý čas som žiadny bakšiš nikomu nedával. Raz jeden masaj chytil mladšieho syna, že odfoť nás, a keď som ich odfotil, tak si pýtal za to peniaze. Nedal som, neboli sme vopred dohodnutí. Na fotení sme sa potom radšej dohodli s masajmi, od ktorých sme niečo kúpili a tie fotky potom boli zadarmo.
Keď sme si niečo kúpili, či už výrobok alebo službu, vždy sme dostali to, na čom sme sa dohodli. “Obabrať” sa nás snažili maximálne pri zjednávaní. Keď sme už cenu mali dohodnutú, platilo to, na čom sme sa dohodli.
