Na začiatku roka 2024 som navštívila Afriku. Nie Maroko či Egypt.. Bola som v Burundi, Rwande a Ugande. A keďže z jedného prostého dôvodu u mňa o tom nenájdeš články, pozri si aspoň tento sumárny so zaujímavosťami a recenziou na dobrodružnú cestovku. Tento kút Afriky sa mi zapáčil až tak, že na konci roka som vyrazila znova – do Zimbabwe, Zambie, Botswany a JAR. Prečítaj si o všetkom, čo som zažila.
A ako vidíš už aj na mojom tričku, som tu s cestovkou! Konkrétne s CK BALOO. .
A vieš prečo? Poviem ti to úplne najúprimnejšie, ako viem. Z Afriky som dos***á. Áno, napriek tomu, že mám toho precestovaného tak veľa. Afrika je proste špeciálna a cítim, že cestovka mi tu vie dať brutálny benefit a ušetriť veľa času.
Už 8 rokov dávam cez blog praktické tipy, ako cestovať šikovne a lacno. Nuž, môj dnešný tip je, že niekedy môže byť najšikovnejšie a najlacnejšie ísť s cestovkou. A hlavne do krajín, ktoré nepoznám a kde sa situácia vie zmeniť naozaj zo dňa na deň (napr. Burundi zatvorilo hranice s Rwandou týždeň pred našou návštevou).
Musím napísať, že som si fakt užívala, že tam bol Zolo (náš sprievodca a zároveň majiteľ cestovky Baloo). Zolo žil v Burundi 10 rokov a v tejto časti Afriky je ako doma. Vedela som sa ho opýtať na čokoľvek ma zaujímalo a on mal odpoveď. A riešil všetko, čo bolo treba.
Pre teba je to úplne bežná vec, lebo možno chodíš cestovkou pravidelne, no pre mňa, ,,cestovateľku na vlastnú päsť” je to akoby mi niekto daroval 2 dni času pred odletom, pretože som nemusela nič riešiť. Iba som vedela, že mám 19:30 byť pod mojím domom a mať pas.
Aby som tomu dala kontext, posledné roky začali na Slovensku vznikať dobrodružné cestovky. Ten názov som si asi práve vymyslela, no pointa je, že to nie je zájazd k moru, kde si kúpiš 10 dní v rezorte all inclusive a cestovka ťa privezie a odvezie a prípadne predá fakultatívny výlet.
Nie, nie, nie. Dobrodružné cestovky majú na každý deň program a na dovolenke s nimi veľa vidíš a zažiješ. Chodí sa v menších skupinkách (napr. nás bolo 11 už aj so Zolom).
K tomuto zájazdu s Baloo som sa dostala doslova na tanečnom parkete! Traja ich sprievodcovia totiž tancujú salsu a jedna z nich, Sanny, bola aj na tomto zájazde. Hovorila mi jej zážitky a mne zostal chrobák v hlave. Potom slovo dalo slovo a… zrazu som bola v Burundi a čakalo ma 10 dní plných dobrodružstva!
Podľa mňa sú zájazdy s ,,dobrodružnou cestovkou” ideál pre tých z vás, ktorí:
- chcete cestovať, no tak trochu sa bojíte,
- chcete cestovať, no nemáte parťáka,
- chcete cestovať, no nechce sa vám všetko riešiť a plánovať.
Cestoviek, ktoré robia takéto zájazdy, je viac. Na Baloo sa mi páči, že majú malé skupinky, sprievodcov, ktorí nielen vedia sprevádzať, ale tiež dávajú do zájazdov svoju dušu, srdce – jednoducho sú tam prítomní celým svojim JA a ste jeden tím, ktorý spolu zažíva veľa nového.
Myslím, že keď ti ich odporučím, tak pomôžem tebe mať super dovolenku a im mať super ľudí na výletoch. Koho niečo také zaujalo, pozrite si ponuku na ich webe baloo.sk.
Tieto baby boli skvelé
Vždy, keď som videla fotky kamošov z Afriky s veľa deťmi, v duchu som si hovorila: ,,Ako, sakra, sa im toto podarilo, nahovoriť tie decká na fotku???”
Dnes som to pochopila. Stačí prísť do Afriky. Baby boli neskutočné! Akonáhle nás uvideli, na tvári sa im rozžiarili veľké úsmevy a keďže som práve fotila (krokodíla, prosím pekne), proste prišli do záberu.
Oslovovali ma ,,hello mzungu” (mzungu = biely človek) alebo ,,mzungu, also photo here”, dokonca padlo ,,mzungu I love you”. Tipujem že to bola jedna z mála fráz, ktoré mali baby naučené po anglicky.
Afrika je krásne spontánna and I love it!
Takto mi šimpanz ukradol mobil
Ani neviem, či ti toto ukazovať, ale veď sranda musí byť. Rovno v prvý deň mi šimpanz ukradol telefón, ktorým som zrovna natáčala. A tak vzniklo video, ktoré som pracovne nazvala Janka verzus šimpanz 0:1. Neuveríš, ale telefón to prežil v pohode. Tie ochranné sklá naozaj fungujú!
Sirotinec bol jedným z projektov p.profesora Krčméryho. Keď v 2022 zomrel a hrozilo, že projekt zanikne, náš sprievodca Zolo si sirotinec zobral pod seba a vytvoril @baloo_charity . Projekty majú aktuálne v Burundi, Afganistane a na Zanzibare a tí, ktorí s nimi do týchto destinácií cestujú, majú možnosť ich na vlastné oči vidieť.
A presne takto sme sa dostali na juh Burundi, do najchudobnejšej časti.
Domáci tu nepoznajú koncept turizmu, bielych vidia iba zriedka. Vlastne keď sme prišli, akoby sa nás báli. A keď sme k nim šli bližšie, ustupovali pred nami. To všetko sa zmenilo momentom, kedy som jednému najodvážnejšiemu dieťaťu dala do ruky môj telefón a ukázala, ako sa fotí a natáča.
Bolo to akoby niekto mávol čarovným prútikom. Decká ožili a smiali sa, prelomili sa ľady a najbližšie 2 hodiny sme strávili fotením. (Čo nafotili, nájdeš medzi fotkami, každú fotku fotili oni.)
Okrem sirotinca sme navštívili ešte lokálnu dedinu, kde sa narodil náš šofér a tiež pygmejskú komunitu, kde Baloo Charity financuje jedlo pre cca 70 ľudí.
Tieto dni boli to jedny z najnáučnejších dní môjho života. Z filmov, kníh či stories iných cestovateľov som si o Afrike vytvorila veľa konceptov a predstáv, aké to tu je a či by sa mi to páčilo. Moja reálna skúsenosť všetko toto za pár dní v Afrike zmiatla zo stola.
Hovorí sa, že v Afrike sa ti buď fakt nepáči alebo si ju zamiluješ. Úprimne som si pred odjazdom myslela, že spadnem do prvej skupiny. Opak je však pravdou…
Ako sme zapadli s autom v polmetrovej vode
…20 km v Tanzánii pred hranicami s Rwandou. Poďme od začiatku. Náš zájazd zahŕňal návštevu 3 krajín: Burundi, Rwanda a Uganda.
Lenže Burundi sa v tom čase rozhodlo zatvoriť hranice s Rwandou, a tak sme to museli obchádzať cez Tanzániu. Za mňa skvelé: uvidím +1 krajinu naviac počas jedného tripu. Všetko šlo ako po masle až do momentu tesne pred hranicami s Rwandou. Náš šofér tento úsek dôverne poznal, išiel tadeto veľakrát.
Čo však nevedel, je, že doobeda brutálne pršalo, voda sa z hôr vliala do rieky a rieka sa vyliala presne v časti okolo hraníc a celý úsek je zaplavený. No a čo v takejto situácii spraví Afričan? Predsa ide vyskúšať to prejsť.
Analýza či plánovanie niekoľko krokov vopred nie sú tunajšie silné stránky, a tak nášmu šoférovi došlo, že je zle až v momente, kedy na ,,ceste” dával prednosť chlapíkovi v kanoe. To už ale bolo neskoro, pretože pár sekúnd neskôr mu skapalo auto. Vodu sme mali až na schodíku v aute a Zolo, mozog zájazdu, bol v druhom aute, ktoré medzičasom už dorazilo na breh vody.
No a ako z tejto šlamastiky von? Našťastie rovnako náhodne, ako náš problém vznikol, ho náš šofér aj vyriešil. Zrazu bolo okolo nášho auta 10 Afričanov, ktorí nefunkčné auto pretlačili cez vodu až na miesto, kadiaľ mala ísť kompa cez rieku. Lenže kompa bola pokazená.
Previezli nás teda na drevených loďkách. Úprimne, ja som sa už mentálne pripravovala na možnosť, že si zaplávam, ale zvládli sme to.
Následne po nás prišli motorky, ktoré nás odviezli na hranicu (aj keď treba dodať, že na správnu hranicu sme trafili až na druhýkrát) a prešli sme do Rwandy, kde nás už čakalo náhradné auto, ktoré nás odviezlo do hlavného mesta Rwandy, Kigali.
Haha, presne kvôli takýmto situáciám som si hovorila, že by som do Afriky na vlastnú päsť ísť nechcela. Tu sa totiž veci menia na bežiacom páse a chceš tu mať niekoho, kto to za teba vyrieši. Potom vieš takýto deň brať ako jeden z najlepších zážitkov života a celý čas sa smiať na tom, ako sa všetko toto mohlo zomlieť v jeden deň.
A sme v Rwande!
Veľa ľudí si Rwandu spája s genocídou, ktorá tu bola v 1994, v ktorej zomrela neuveriteľná 1/7 obyvateľstva (okolo 800 000 ľudí) behom 100 dní. Ľudia dnes majú predstavu, že Rwanda je krvavá a nebezpečná. Opak je však pravdou.
Rwanda je označovaná ako Švajčiarsko Afriky. Za posledných 30 rokov tu prebehol neskutočný rozvoj v budovaní infraštruktúry aj v budovaní medziľudských vzťahov (predstav si, že 30 rokov dozadu tu bola genocída a jedna časť obyvateľstva vraždila druhú – dnes žijú jeden vedľa druhého).
Toto ma na Rwande zaujalo hneď na začiatku:
- V Rwande funguje po genocíde tvrdší režim ako v iných afrických krajinách. Celá krajina je monitorovaná: všade sú kamery, vojaci a policajti. Je veľa afrických krajín, kde je veľa policajtov a vojakov… Sú však úplatní a majú to ako biznis. Rwande policajti a vojaci naozaj pomáhajú a chránia a uplatiť sa ich takmer vôbec nedá.
- Rýchlosť tu merajú asi každé 2-3 kilometre cez stacionárne radary. Lenže… o tých už každý vie, kde sa nachádzajú a funguje tu aj Waze. Tak začali na cesty dávať aj mobilné radary, ktoré sú každý deň inde.
- Čaj z Rwandy, konkrétne z Kitabi, pila aj kráľovná Alžbeta. Rwanda má výborné podmienky na pestovanie čaju (aj kávy), pretože má vulkanickú pôdu a vhodnú nadmorskú výšku. Všetky čajové plantáže sa nachádzajú pri národných parkoch a tvoria prirodzenú bariéru medzi dažďovým pralesom a civilizáciou.
Veľa ľudí vníma Rwandu ako ,,tú krajinu”, kde bola genocída. Áno, nedá sa zabudnúť. Navrhujem ale zmeniť vnímanie Rwandy následovne:
- Je takmer zázrak, že 30 rokov po tak krvavej genocíde sa krajina, ktorá kedysi bola chudobnejšia než Burundi (a Burundi je podľa HDP najchudobnejšia krajina sveta), dnes pýši titulom ,,Švajčiarsko Afriky”.
- Rwanda ponúka krásnu prírodu, safari, výstupy na vulkány, nádherné ryžové polia a treky po dažďových pralesoch s visutými mostami.
- Hlavné mesto Kigali je ideálne pre expatov – na africké pomery je veľmi bezpečné, sú tam zahraničné reštiky aj nočný život.
P.S.: Video vzniklo po 4h spánku po tom, ako sme zapadli autom v Tanzánii. Vtedy ľudia robia také veci ako my s Majkou (ďalšou členkou nášho zájazdu).
Genocída v Rwande
Keď som mala 3 roky, zažívala som si prvý rok v škôlke a hrala sa s deťmi na pieskovisku. V rovnakom čase v Rwande prebiehala genocída, kde za 100 dní zomrelo okolo 800 tisíc ľudí – takmer 1/7 populácie Rwandy.
Ako k tomu došlo? V Rwande žili dve etniká: Tutsi a Hutu. Dlhé roky žili spolu v Rwande v mieri, to, kto je kto sa neriešilo. Potom prišli Belgičania, ktorí ich začali označovať preukazmi – ty si Hutu, ty si Tutsi.
Tutsi tvorili asi 20 % obyvateľov Rwandy, Hutu necelých 80%. Tutsi boli v čase pred genocídou vzdelanejší a bohatší a postupne sa vytvorilo politické prostredie, v ktorom sa vyostrili vzťahy natoľko, že keď niekto zostrelil lietadlo, v ktorom sedel prezident Rwandy (Hutu), bola to už len rozbuška do vopred pripravenej nálože dynamitu.
V ten deň Hutu zobrali mačety a začali zabíjať všetkých, ktorí boli Tutsi. Susedov, kamarátov… Neboli pre nich živými bytosťami, ľuďmi.
Genocída v 1994 otriasla celou krajinou a ovplyvňuje ju dodnes. Keď sa dnes prejdeš hlavným mestom Rwandy, Kigali, každý nad 30 rokov bol priamym svedkom toho, čo sa stalo. Kým ja som sa hrala na pieskovisku, v Rwande sa stínali končatiny len preto, lebo niekto mal v preukaze nálepku “Tutsi”.
My sme v Rwande išli do jedného z memoriálov – do školy, v ktorej pod lsťou ochrany prilákali 50 000 Tutsi a všetkých zmasakrovali. Dnes je to múzeum a je tu vystavených 1200 kostier zmasakrovaných ľudí.
Je tam zakázané fotiť a ja som vlastne aj rada, pretože mne sa pri prvom pohľade na kostry spustili slzy. Toto sú veci, ktoré treba vidieť osobne, aj keď sú nepríjemné. Ako hovorila naša dejepisárka na strednej – tí, ktorí si nepamätajú históriu, majú tendenciu ju opakovať.
Toto je Rwanda
Stavím sa, že keď sa povie Rwanda, nikto z vás si v duchu nepovie: ,,Aha, to je tá krajina, kde majú tú dychberúcu prírodu a kde sú už od roku 2008 zakázané plastové tašky.” Ani ja som to nečakala… Až som sem prišla a uvidela to na vlastné oči.
Rwanda má nádhernú prírodu. V tejto malinkej krajine vidíš na preskačku ryžové políčka a čajové plantáže. Nad nimi sa týčia dažďové pralesy. Keď cez ne prechádzaš autom, pri krajnici máš malú zoo – my sme behom 20 minút videli 4 druhy opíc.
My sme v Rwande absolvovali dva treky: prvý v národnom parku Nyungwe, kde sme videli krásny vodopád a prešli sme sa po visutom moste s výhľadom na nekončiacu džungľu.
Druhý trek bol na hraniciach s Ugandou a Kongom a špeciálne bolo na ňom to, že viedol popod vulkán. Mali sme neskutočný výhľad (a ešte aj dobrú challenge, pretože tam bolo veľa blata, ktoré sme niekedy mali až po kolená).
Už dávno som sa netešila na sedenie v aute tak, ako v Rwande. Tu je totiž cesta autom ako sedenie v kine na dobrom filme – nevieš odtrhnúť oči od toho, čo vidíš.
Rwanda je pre mňa po Burundi úplne iný svet. Zaujímavosťou je, že Burundi kedysi bolo bohatšie a vyspelejšie ako Rwanda, malo lepšie cesty, ľudia mali viac peňazí. Dnes je to úplne inak.
Burundi je podľa HDP najchudobnejšia krajina sveta a Rwanda zažíva veľký rozvoj, stavajú sa cesty, dodržiava sa rýchlosť, policajti a vojaci nie sú skorumpovaní, je tu všade čisto.
Na zamyslenie
Prečo je Burundi najchudobnejšia krajina sveta a Rwandu volajú ,,Švajčiarsko Afriky”, ak ešte 70 rokov dozadu boli jednou krajinou?
Burundi a Rwanda boli počas koloniálnej nadvlády Belgicka do roku 1962 jednou krajinou, ktorá sa volala Ruanda-Urundi (niečo ako Československo). Konflikt Hutu a Tutsi, dvoch kmeňov žijúcich v Rwande, medzi ktorými vypukla v 1994 genocída, pozná minimálne z počutia každý.
Málokto vie, že Hutu a Tutsi žijú nielen v Rwande, ale aj v Burundi (a čiastočne aj v Kongu a Ugande, nech je informácia presná). O genocíde v Burundi si ale nepočul/a, že? Je to tým, že miestna genocída, ktorá tu nastala, sa oficiálne označuje ako ,,ethnic violence” – etnické násilie.
Doteraz sa múdre hlavy, ktoré majú dejiny týchto dvoch štátov naštudované oveľa lepšie ako ja, hádajú, či to, čo sa stalo v Burundi genocídou bolo, alebo nie.
Je jedno, ako sa to pomenuje, no čo sa v Burundi stalo je, že v 1993, čiže ešte rok pred rwandskou genocídou, v Burundi ľudia z kmeňa Hutu zavraždili 300-450 000 ľudí (presné čísla sa veľmi líšia, nie je to reálne zrátané) hlavne z kmeňa Tutsi (+ tých Hutu, ktorí s vraždením nesúhlasili).
Burundi bolo kedysi oveľa vyspelejšie ako Rwanda. Pred genocídou bola Rwanda ,,tá chudobná krajina” a Burundi prosperovalo. Mnohí sa pýtajú, ako je možné, že Rwanda je dnes, v roku 2024 tak vyspelý štát (na Afriku vyspelý) a Burundi je najchudobnejšia krajina sveta.
Je tam určite veľmi veľa dôvodov, no tie najhlavnejšie sú, že:
- je tu jedna zaujímavá korelácia: v časoch, kedy Burundi prosperovalo, tu vládli Tutsi. Posledných 30 rokov vládnu Hutu. Podobne to bolo v Rwande. V časoch pred genocídou, kedy bola Rwanda chudobná, tu vládli Hutu, dnes je ich vláda zložená z kombinácie Tutsi a Hutu a prosperujú. Možno to na prvý pohľad znie, že Hutu hrozní a že Tutsi sú chudáci. Nie je to tak jednoznačné, lebo realita je komplikovanejšia. Celý Hutu verzus Tutsi konflikt je totiž viac politicko-etnická záležitosť než medziľudský konflikt medzi jednotlivými ľuďmi a kde sa zamieša politika, tam prichádzajú komplikované situácie.
- v 2015 boli v Burundi občianske nepokoje, lebo ich prezident odmietol po 2 volebných obdobiach odstúpiť z čela štátu, čo priamo porušovalo dohodu z Arushe. Na znak nesúhlasu z Burundi odišlo veľa neziskoviek, ktoré tu suplovali neexistujúci sociálny systém, prispievať prestala napríklad aj EÚ. Odvtedy má krajina vysokú infláciu.
Mne prišli v 2024 Burundi a Rwanda ako dva absolútne odlišné štáty. Burundi bolo aj vďaka ich chudobe veľmi autentické a keďže tam náš sprievodca Zolo žil, dostali sme sa do úplne neturistických miest.
V Rwande sme zas videli neskutočnú snahu ľudí a vlády zabudnúť na históriu a pohnúť sa vpred. Obe krajiny sú podľa mňa miesta, ktoré treba vidieť a zažiť a ja už som teraz vďačná, že som sa rozhodla do Afriky ísť.
Mimochodom, vieš, že Rwanda má aktuálne 61 % vlády zloženej zo žien?
Gorilyyy
Vo svete existujú dva typy goríl – západné, ktoré nájdeš v krajinách ako Gabon a Kamerun, a východné, ktoré sa nachádzajú v Rwande, Ugande a DR Kongu. Východné gorily sa delia ešte na nížinné a horské a zaujímavosťou je, že horské gorily žijú v monogamných vzťahoch, nížinné v polygamii.
Celkovo ich je na svete zaznamenaných 1063 a z toho 609 sa nachádza v pohorí Virunga, ktoré sa rozprestiera na hraniciach Ugandy, Rwandy a DR Konga.
My sme boli za horskými gorilami, ktoré sa nachádzajú v národnom parku Muhabura v Ugande. Majú tu 2 gorilie rodiny, iba jedna z nich je zvyknutá na ľudí (habitovaná) a druhá ešte nie. Vidieť gorily môže iba jedna skupinka denne, na 60 minút. Ani o minútu viac.
Celý čas sme mali na sebe rúška, aby sme gorily neohrozili. Vidíš, že na fotke rúško nemám – mohli sme si ho dať dole na fotku. Ja som vtedy ani radšej nedýchala.
Gorily majú na 98 % totožnú DNA ako my. Celý čas, ako som sa na ne pozerala, mi to šlo hlavou, ako veľmi podobne fungovali, jedli, pozerali sa či hýbali sa…A keď sa ich bábätko učilo šplhať po lianách a mamina ho na nich húpala, to bolo ako keď mamy húpu svoje deti na hojdačke.
Ja vlastne ani neviem, ako to opísať, bol to tak silný zážitok, že nemám slov. Byť tak blízko tak krásnym a majestátnym zvieratám bol pre mňa zážitok naozaj na celý život.
Nie je veľa krajín, kde sa takýto zážitok dá absolvovať a aj tam, kde sa dá, si treba bookovať miesto mesiace vopred. Nedá sa to booknuť online, musíš ísť cez lokálnu agentúru a vstup na osobu stojí 700 USD. My sme mali gorilky v cene zájazdu s @baloo_ck.
Posledný deň môjho afrického výletu
Pri pohľade na hlavné mesto Rwandy som sa tak zamyslela… Najčastejšie sa ľudia boja na sami cestovať, lebo nevedia jazyk, nemajú parťáka alebo majú strach. Pre niekoho je nepredstaviteľné ísť na vlastnú päsť do Talianska iný zvláda výlety po Európe, no obáva sa exotiky. Ja zvládam Áziu a Južnú Ameriku, no pred Afrikou mám rešpekt. A preto som išla s cestovkou.
V posledných rokoch nám vyrástla skvelá ponuka tzv. ,,dobrodružných cestoviek” (tak ich volám, lebo nepredávajú zájazd, kde sa 10 dní leží v rezorte, ale 10 dní plných neskutočných zážitkov, dobrodružstva a spoznávania).
Tieto cestovky mávnutím čarovného prútika rozpustia všetky možné obavy. Nemusíš riešiť jazykovú bariéru ani to, že nemáš parťáka a tým, že je to zájazd s cestovkou, máš sprievodcu, ktorý všetko organizuje a plánuje.
Vieš, že ja roky cestujem sama, na vlastnú päsť. Teraz v Afrike som mala premiéru s ,,dobrodružnou cestovkou” a pocítila som neskutočný benefit. Ušetrila som si asi 40h plánovania, v deň odletu som bola v kľude, počas výletu som mala 100 % času na spoznávanie a nemusela som riešiť organizáciu. Ale hlavne, na vlastnú päsť by som do Afriky nikdy nešla.
A úprimne?
Možno som zaujatá a plná emócií zo skvelého výletu, no myslím si, že aj kebyže sa hecnem a idem do tej Afriky na vlastnú päsť, nemala by som šancu zažiť to, čo som zažila teraz na zájazde s cestovkou.
Píšem to takto priamo ako to cítim, pretože jednak možno mnohí tento koncept dobrodružných cestoviek nepoznáte, jednak ste možno aj videli nejaké ponuky zájazdov, no nevedeli ste, či to je niečo pre vás, nemali ste referenciu. Tak už teraz máte. Je to super a odporúčam to každému, kto sa z akéhokoľvek dôvodu bojí niekam vycestovať.
Ja som bola v Afrike s CK BALOO , majú v ponuke zájazdy do viac ako 100 krajín a ja som bola tak spokojná, že najradšej by som vás s nimi poslala všetkých.
Odomkla som svoj nový strach
,,Toto asi bude výlet, ktorý si odtrpím”, hovorila som si pred odchodom do Afriky. V hlave som mala všetky predsudky:
- že to bude nebezpečné,
- že budem musieť byť nonstop v strehu, či ma niekto nechce uniesť, zabiť, znásilniť alebo okradnúť,
- že sa mi tam nebude páčiť a že ma budú štvať ľudia, ktorí ma budú brať ako chodiacu peňaženku,
- že ma tam budú 24/7 ohrozovať komáre od ktorých dostanem maláriu či dengue,
- že cestovať v skupine s cestovkou bude na 💩, pretože si nebudem môcť robiť, čo chcem,
- že budem musieť s niekým cudzím spať v izbe,
- že si s nikým zo skupiny nebudem rozumieť, lebo tam budú ako páriky a ja ako solo cestovateľka.
Po 11 dňoch v Burundi, Rwande a Ugande som sa cítila tak naplnená zážitkami, šťastná, tak namotivovaná dávať tipy na cestovanie ako už dlho nie.
Namiesto nebezpečenstva ma čakala autentická africká kultúra, spontánnosť miestnych ľudí, šialený (v tom najlepšom zmysle slova) vodič z Konga, ktorý nám utopil auto vo vyliatej rieke, sprievodca Zolo, od ktorého som sa naučila o Afrike viac ako zo všetkých kníh, ktoré som kedy o nej prečítala a tony zážitkov – od šimpanza, ktorý mi ukradol telefón až po gorily, ktoré sme videli vo voľnej prírode.
V skupine bola jedna rodinka, manželský pár a 4 sólo cestovateľky a po pár dňoch sme boli tak zohraná partia, že aj teraz keď toto píšem, mi chýba ich prítomnosť, naše vtípky z auta, dlhé rozhovory a príbehy z ciest. Všetky tie strachy, ktoré som pred cestou mala, sa rozplynuli po prvom dni zájazdu.
Aktuálne sa mi však začal objavovať nový strach: že po tom, čo som zažila teraz v Afrike, bude pre mňa cestovanie, ako som ho robila doteraz, nudné. 🙂
Ak rozmýšľaš o Afrike, no bojíš sa ísť na vlastnú päsť, vyskúšaj CK BALOO.
Autor: Janka
Ahoj, volám sa Janka. Založila som blog Travelhacker.blog, za ktorý som vďaka nadšencom do cestovania (ako si ty) dostala celoslovenské ocenenie Bloger roka 2017. Mojou vášňou je cestovanie a mám radosť, keď svojimi tipmi pomáham aj ostatným cestovať šikovne a lacno. Na mojom blogu zdieľam triky, ako na cestách šetriť čas, nervy a peniaze. Celé moje cestovateľské know-how som spísala do tlačenej a e-knihy Cestuj bez miliónov, ktorá má na svete už piatu, úplne aktualizovanú, edíciu. Môžeš si ju objednať v mojom eshope.
