Tipy na Camino de Santiago – púť, ktorej cieľom je Santiago de Compostela

Stovky kilometrov, jeden ruksak, tisícky krokov a miliardy dôvodov, prečo ísť. Aj to je Camino de Santiago alebo po slovensky – Svätojakubská cesta. 

Camino de Santiago je púť, ktorej tradícia siaha do roku 951. Jej cieľom je katedrála v Santiagu de Compostela, v španielskej Galícii, kde sú uložené pozostatky sv. Jakuba (aspoň tak sa hovorí). Púť môžeš začať prakticky od prahu svojho domova alebo časť cesty preletieť. Aj keď sa hovorí, že všetky cesty vedú do Ríma, Camino ma presvedčilo, že všetky cesty vedú do Santiaga.

Camino som prešla v 2021 a tento článok som napísala pre všetkých, ktorí sa chystajú tiež. Nájdeš v ňom všetky praktické tipy, rady a ponaučenia.

Ak by som sa na Camino vybrala priamo od mojich dverí, trasa by mala 2479 km a pri posledných stovkách kilometroch by som sa napojila na jednu z oficiálnych/hlavných ciest. Tými najpopulárnejšími sú Camino Frances, Camino del Norte, Camino Primitivo, či Camino Portugues. Ja som si na svoju prvú cestu vybrala práve Camino Portugues.

Toto je host blog. Ďakujeme Marianne za napísanie článku! 🙂

Najznámejšie trasy, ktorými sa môžeš vydať na Camino de Santiago 

Ako už spomínam vyššie, Camino má množstvo trás, ale tých hlavných je len niekoľko:

• Najznámejšia je Camino Frances.

Má približne 780 km a začína vo francúzskom meste Saint-Jean-Pied-de-Port. Trasa je s omnoho väčším prevýšením a hneď v prvej etape prvého dňa sa prechádza cez Pyreneje. Hovorí sa, že prvý deň je najnáročnejší, preto si mnoho pútnikov za svoj štartový bod trasy vyberá až druhú etapu, a to z mesta Roncesvalles. Francúzske Camino poskytuje nádherné výhľady. 

• Camino del Norte 

Severné Camino, ktoré sa tiahne po pobreží Španielska. Má 825 km a začína sa v meste Irún. Toto Camino patrí k jednému z najstarších. Dnes sa opäť teší popularite, lebo je vhodnou alternatívou k častokrát preplnenému Caminu Frances. Takmer 60% trasy ide popri pobreží s nádhernými výhľadmi. 

• Camino Primitivo

Patrí k originálnej trase Camina. Má 321 km a začína v meste Oviedo. Je to prvé Camino, ktoré sa podľa historických údajov prešlo. Hovorí sa, že je to najťažšie Camino, hlavne kvôli prevýšeniu. V porovnaní s Frances alebo Norte je však o vyše polovicu kratšie. Toto Camino má najbližšie k tradičnej turistike, kde väčšina ciest ide práve cez les po turistických chodníkoch.

• Camino Inglés

Patrí k jednému z krátkych Camin. Začať môžeš buď v meste Ferrol – vtedy má trasa 116 km alebo v meste A Coruna – vtedy má trasa 74 km. Svoje meno dostalo podľa anglických pútnikov, ktorí do týchto dvoch miest prichádzali loďou a ďalej pokračovali do Santiaga. Ak sa však vyberieš z mesta A Coruna, tak Compostelu, čiže certifikát o prekonaní Camina, nedostaneš. Nato potrebuješ prejsť aspoň 100 km.

• Via de la Plata alebo Silver way

Je to Camino, ktoré má až 1000 km. Začína v meste Sevilla. Vedie cez starú rímsku cestu, ktorej cieľom boli bane v severnom Španielsku. Dnes túto trasu prejdú 3% pútnikov vzhľadom na jej dĺžku.

• Camino Finisterre – Muxía

Toto Camino je jedinečné, pretože Santiago nie je jeho cieľovým bodom, ale začiatkom. Väčšina pútnikov ho prejde po príchode do Santiaga ako takú “nadstavbu”. Kilometre sa líšia podľa toho, do ktorého mesta prídeš .Ak to bude Muxía, tak má trasa 86 km, ak Finisterre, tak 89 km a ak si vyberieš obe mestá, tak prejdeš 115 km. Cieľom tohto Camina je koniec sveta, teda koniec sveta na ktorý sa verilo v predkresťanskej dobe.

• Camino Portugues

Toto Camino má dve trasy: centrálnu a pobrežnú. Centrálna časť začína v Lisabone a má 616 km, začať však môžeš aj v Porte, vtedy bude mať trasa 260 km. Z Lisabonu je však trasa nie príliš zaujímavá. Prechádza hlavne poliami, nie je tam veľa ubytovania a trasa tiež nie je dobre vyznačená.

Z Porta je to však už zaujímavejšia, prechádza sa mestečkami a táto trasa patrí k jednej z populárnejších.

Pobrežná trasa začína v Porte a má 280 km. Prechádza popri oceáne a má nádherné výhľady. Táto trasa je menej populárna ako napríklad centrálna, čo bolo vidieť aj na počte pútnikov, ktorých sme stretávali. Je to trasa, ktorú som si vybrala aj ja. Hlavne kvôli blízkosti oceánu. Myslím, že so svojim rovinatým terénom a rozumnou vzdialenosťou je ideálnym prvým Caminom. 

Prečo som sa rozhodla ísť na Camino de Santiago

Mňa ku Caminu inšpiroval Instagram, pútavé “storky” a posty, ktoré som videla u jednej poľskej blogerky. Samozrejmosťou boli aj zážitky a túžba skúsiť niečo nové. Pre mňa bolo Camino absolútnym vystúpením z mojej komfortnej zóny. Nie som hikerský typ, nikdy som nebola na túre a príroda mi príliš veľa nehovorí. Ak by som si mala vybrať, radšej sa budem túlať ulicami mesta, čím väčšie, tým lepšie. 

Avšak na Camino ma niečo ťahalo. Moje vnútorné ja mi hovorilo, že tam musím ísť a celý rok som sa tešila na jediné, ako si konečne vezmem ruksak na chrbát a budem celé dni kráčať.

A môj sen sa mi splnil. V júli som začala svoje putovanie v Porte. Vybrala som si Camino Portugues a jeho coastal way. Tá ide popri pobreží až do Španielska a neskôr sa spája s central way a spoločne vedú do Santiaga. Moja cesta mala oficiálne 280 km, nám sa však podarilo prejsť až 305 km. 

Camino patrí k jednoduchým tripom, kde stačí letenka a môžeš ísť. Bez náročnejšieho plánovania, aspoň tak by to malo byť. Život však mieni a korona mení. My sme to zvládli bez väčšieho plánovania, ale bolo to o niečo náročnejšie avšak dobrodružnejšie. 

Napríklad, keď sme deň pred cieľom ešte o deviatej večer nemali ubytovanie, lebo všetko bolo beznádejne vybookované. Spôsobili to kapacity ubytovania znížené na polovicu, ako aj posledných 100 kilometrov trasy (stačí na získanie certifikátu o absolvovaní) a záujem domácich Španielov práve o Camino. Na niektorých kilometroch to vyzeralo ako na tatranských chodníkoch minulý rok. Plné, plné, plné…

Camino de Santiago sólo, s kamošmi alebo v skupine

Camino je cesta, ktorú ľudia prechádzajú z rôznych dôvodov. Či už je to náboženská stránka, turistická, osobná… Každý má svoj dôvod aj svoje tempo. Ide sám, či vo dvojici alebo v skupine. Všetko je to individuálne. 

Ja som sa vybrala na Camino s dievčaťom z Instagramu, ktoré som predtým nepoznala. Mala som ísť s najlepšou kamarátkou, tá však nakoniec kvôli práci nemohla a ja som ostala dva týždne pred Caminom sama. Bola som však odhodlaná ísť. 

Instagram je však čarovná vec a cez blogerku (u ktorej som videla Camino minulý rok) som našla svoju Camino parťáčku – Bognu. A poviem ti – sadli sme si perfektne! Mám proste šťastie na ľudí. 

Nakoniec sme však nešli len dve. Po dvoch dňoch našej cesty sme pribrali Češku Martinu. Stretli sme ju už počas prvých dní a prehodili pár slov a na tretí deň už s nami ostala, takmer až do konca. Prežili sme spolu neskutočné zážitky a hlavne kopec zábavy, o akej sa mi ani nesnívalo. Ale aj o tom je Camino, o spoznávaní nových ľudí a a spoznávaní samého seba. 

Credencial – pas pútnika a kde ho získať

Nato, aby si sa stal/a oficiálnym pútnikom, potrebuješ Credencial (alebo pas pútnika). Je to malá knižka, do ktorej zbieraš pečiatky. Ja som svoj Credencial kúpila v portskej katedrále za 3€. Dajú sa však objednať aj online a dokonca sú aj slovenské credenciály.

Credenciály by sa mali dať kúpiť v každom meste, ktoré sa považuje za začiatok trasy. Vždy si treba zistiť, kde sa Credenciál kupuje. Môj som teda kúpila v katedrále v Porte, na portugalskej trase sa dá Credencial kúpiť napríklad v katedrále v Lisabone. Akceptovať by mali aj Credenciály, ktoré si človek prinesie zo svojej krajiny. Po ceste som videla rôzne “národné” Credenciály a všetky v Santiagu akceptovali.  

Nie je to však len o pečiatkach. Credencial hovorí o tom, že si oficiálne pútnikom a poskytuje ti rôzne výhody, napríklad lepšie ceny pri ubytovaní. My sme to využili v Campe, kde bola špeciálna pútnická cena. 

Niekde ťa ubytujú napríklad len s Credencialom, väčšinou ide práve o ubytovanie v Albergues (špeciálne ubytovanie pre pútnikov). Navyše môžeš mať prístup aj k pútnickému menu v reštauráciách. Poskytujú ho niektoré reštaurácie na hlavných trasách. 

Dôležité je však aj zbierať pečiatky. Každý deň by si mal/a získať minimálne dve, samozrejme z trasy, ktorou prechádzaš. Pečiatky poskytujú reštaurácie, kaviarne, ubytovania, obchody, turistické kancelárie… Stačí sa vždy len spýtať. Častokrát majú aj vyznačené, že dávajú pútnikom pečiatky. Niektoré prevádzky majú špeciálne pečiatky pre pútnikov a pokiaľ nie, tak stačí aj bežná pečiatky inštitúcie. 

Prečo zbierať pečiatky počas cesty na Camino? 

Načo sú však vlastne tie pečiatky dobré? Vďaka nim môžeš obdržať Compostelu – certifikát o absolvovaním Camina. Ten sa udeľuje priamo v Santiagu v pútnickej kancelárii. 

Je zadarmo, je na ňom v latinčine napísané, že si absolvoval/a Camino de Santiago a tvoje meno v latinčine. Potom si môžeš kúpiť aj certifikát o prejdenej vzdialenosti, ten stojí 3€. A predávajú tam samozrejme aj tubu, kde si to môžeš zložiť a bezpečne prepraviť domov. 

Kancelária momentálne funguje tak, že majú obmedzený počet certifikátov, ktoré vydávajú. Keď som tam bola ja, tak to bolo 800 kusov denne. Treba sa zaregistrovať a obdržíš QR kód. 

QR kód ti však nezaručuje, že Compostelu v daný deň dostaneš. Potrebuješ ešte poradový lístok. Ak sa poradové lístky na daný deň minú, nič nedostaneš a musíš skúsiť šťastie ďalší deň. Z toho logicky vyplýva, že po registrácií a obdržaní QR kódu treba prísť do pútnickej  kancelárie v ranných hodinách a zobrať si poradový lístok. 

Na lístku dostaneš presné číslo a stačí už len čakať. Čas si môžeš približne vyrátať podľa lístka. Neoplatí sa to však premeškať, lebo potom tvoje číslo prepadá. Ak však máš napríklad číslo 600, tak vieš, že určite v najbližšom čase dovnútra nepôjdeš. Môžeš si tak ísť užiť mesto alebo sadnúť na kávu. Pred kanceláriou je však všetko dobre zorganizované a stoja tam páni, ktorí postupne púšťajú ľudí podľa čísla dovnútra. Sú pripravení aj zodpovedať všetky otázky. 

Kancelária sa nachádza asi 5 minút pešo od katedrály v Santiagu. Je otvorená každý deň okrem 25.12. a 1.1. Funguje od 10:00-18:00. 

My sme prišli okolo 13:30 a už neboli žiadne poradové čísla voľné. Našťastie sa našiel pán, ktorý nám daroval svoje poradové čísla a my sme tak mohli dostať svoju Compostelu. Netreba sa však spoliehať na šťastie a lepšie je si na získanie Compostely naozaj vyhradiť čas. 

Naša trasa

My sme si vybrali Camino Portugués de Costa (Senda Litoral). Bola to trasa, ktorá naozaj šla úplne popri pobreží, samozrejme, kým sa dalo. Mala 280 km, my sme však prešli 305 km, keďže sme mali niekoľko obchádzok a veľakrát sme šli naozaj po pláži, aj keď cesta viedla cez mesto.

Riadili sme sa heslom “kým ideme popri oceáne, ideme dobre”. Celá cesta trvala 11 dní, našim cieľom bolo prejsť maximálne 25 km denne, to sa však nepodarilo a väčšinu dní sme robili okolo 30 km. Jeden deň sme museli prejsť až 44 km. Celé toto bolo spôsobené plnými ubytovaniami. 

Trasa v Portugalsku viedla popri oceáne a šlo sa poväčšine dreveným mólom alebo cestami, ktoré sa volali Ecovia Litoral Norte (mal by to byť cyklo – peší chodník, ktorý je obrastený rôznymi rastlinami a je nádherný). Nie je však všade ešte plne postavený, tak sme šli či už po normálnej ceste alebo priamo po pláži.

V Portugalsku cesta viedla, aj cez veľké mestské pláže. Častokrát som mala pocit, že nie som na nejakom tripe, ale na dovolenke. 

Z Portugalska do Španielska počas Camino Portugués de Costa

Prekročiť sme museli aj hranicu. Bolo niekoľko možností, buď loďou z mesta Caminha alebo pešo cez mestečko Tui. My sme sa rozhodli prekročiť hranice loďou. Z Caminha jazdí pravidelne ferry, ktorá ťa prevezie na druhú stranu. Vždy je však dobré si zavolať a informovať sa, či ferry naozaj ide. Netreba zabudnúť, že prekročením hraníc si treba prestaviť aj hodinky, a to o hodinu dopredu.  

Avšak, keď sme tam boli my, tak nejazdila, pretože bola pokazená. My sme napriek tomu išli do Caminha a povedali si, že to vyriešime. A tak sa aj stalo. Po ceste sme narazili na pánov, ktorí prevádzkovali Pilgrims taxi. Mali malú loďku, ktorou nás previezli do Španielska za 5€ na osobu.

V Španielsku sa cesta podobala už viac lesným a turistickým chodníkom. Od mesta Redondela sme šli viac menej vnútrozemím. Prechádzali sme opäť väčšie mestá, kde sme kráčali priamo cez mestá, cez rôzne obytné štvrte a oproti portugalskej časti tam bolo už aj mierne prevýšenie, naozaj však minimálne. 

Orientácia a navigácia počas Camino de Santiago

Na Camine sa nedá stratiť. Cesta je značená veľmi dobre. Hlavným označením je žltá šípka a mušľa. Žlté šípky boli však všade. V Španielsku sa pridali aj prvé kamenné stĺpiky s kilometrami. Tie boli naozaj na každom rohu. Šípky boli na stenách aj na zemi. Na rozhraní miest bola na správnej odbočke šípka a na nesprávnej žlté “X”.  To hovorilo o tom, že tadiaľ trasa nevedie. 

My sme však na orientáciu používali aj moderné technológie a to aplikáciu Camino.ninja.app. Môžeš si tam nájsť trasy, ktoré chceš prejsť, zadať si, z ktorého do ktorého mesta chceš ísť. Pri každom väčšom meste nájdeš v appke informáciu o tom, či sa tam nachádza ubytovanie, lekáreň, reštaurácia, kaviareň či potraviny. 

A samozrejme je tam aj mapa, ktorá vyznačuje tvoju trasu. My sme si na mapke kontrolovali, či sa nachádzame priamo na trase.

Ubytovanie na Camino de Santiago

V aplikácii Camino.ninja.app boli pri každom meste vypísané aj možnosti ubytovania priamo s telefónnymi číslami a adresami ubytovateľov. To bola vždy naša prvá voľba pri hľadaní. Mimo Covidu by to malo fungovať tak, že keď sa blížiš do mesta, asi hodinu-dve pred zavoláš a spýtaš sa, či je voľné. Väčšinou je, na 99%. 

Teraz to však neplatilo. Množstvo ubytovaní bolo plných aj niekoľko dní vopred. Prvé dni v Portugalsku sme spali v Campe Orbitur, odporúčam všetkými desiatimi. Mali výborné bungalows, len za 11€ na osobu. Samozrejme, cena bola špeciálna pre pútnikov. Mali dokonca aj spomínané pútnické menu. 

Jednu noc sme sa rozhodli spať aj na pláži v stane, čo bol zážitok sám o sebe. A poslednú noc v Portugalsku sme opäť spali v campe – Sereia de Gelfa, ten však nebol taký dobrý ako Orbitur. Spali sme tam v stane, lebo iná možnosť už nebola.

Ubytovanie v Španielsku bol ťažký oriešok

Väčší problém však nastal v Španielsku, kde sme s ubytovaním bojovali každý deň. Spali sme tam prevažne v Albergues, sú to špeciálne ubytovne pre pútnikov. Čiže večer prídeš a ráno odídeš. Majú zmiešanú izbu ako v hosteli a niektoré majú aj súkromné izby pre dve – tri osoby. Je tam zdieľaná kúpeľňa, kuchyňa.

Množstvo z nich má spoločný priestor na strávenie tých pár hodín. Výborná vec, ktorú mali Albergues, je aj práčka a sušička (väčšinou však za poplatok, ten je však minimálny, okolo 3 eur za pranie).

My sme spali v súkromných Albergues, no sú aj municipal Albergues – tie sú lacnejšie a mnohokrát je tam aj večierka, napríklad o 22:00 sa vypínajú svetlá alebo sa už nedá ísť von ani dnu. Do municipal sa nedali urobiť žiadne rezervácie, fungujú na princípe kto skôr príde, ten skôr berie. Nám sa tak v žiadnom municipal nepodarilo spať.

Municipal Albergue sa cenovo pohybuje okolo 7-12€. Súkromné okolo 15€, za niektoré sme však platili aj 21€. Ceny sa samozrejme môžu líšiť aj dopytom. Vďaka tomu, že sme cestovali v trojici sme takmer vždy mali izbu pre seba. Snažili sme sa rezervovať si ubytovanie aspoň deň – dva dopredu. Niekedy však ani to nestačilo. 

Ubytovanie rezervované aj niekoľko mesiacov vopred

Najväčší problém s ubytovaním nastal posledných 100 kilometrov. Po ceste sme stretli ľudí, ktorí v rámci Camino išli iba posledných 100 kilometrov. Hovorili mi, že ubytovanie mali rezervované niekoľko mesiacov dopredu. Ja som ešte dva týždne pred Caminom nevedela, či vôbec idem. Verím, že tento ubytovací problém bol spôsobený Covidom a vráti sa to späť do normálu. 

Ak sme nepochodili v aplikácii, kde boli ubytovania (Camino.ninja.app), tak sme sa snažili využívať booking.com alebo hostelworld.com. Vždy je však dobré pozrieť si ponuku, akú majú na stránke, či majú voľnú izbu a priamo zavolať a povedať, že ste pútnik a spýtať sa na výhodnejšie cenu.

Väčšina ubytovaní na trase tak funguje. Všetko sme riešili telefonicky alebo cez whatsapp. Málokto však rozprával po anglicky, čiže zídu sa základy španielčiny alebo francúzštiny. 

Čo sa týka kempovania, tak to je v Portugalsku dovolené, v Španielsku už nie. Ale stretávali sme množstvo pútnikov, ktorí aj napriek tomu v Španielsku kempovali. 

Jednu noc sa nám podarilo spať aj v Albergue Donativo. Platíš, koľko uznáš za vhodné. My sme zaplatili 7 eur. Kvôli tomuto ubytovaniu sme išli asi 3-4 kilometre mimo trasy, ale oplatilo sa. Naozaj to bol opäť raz zážitok. Majiteľ bol veľmi príjemný, nechal nás urobiť si jedlo a rozložiť sa v jeho reštaurácii.

Posedel s nami pri pohári vína a aj keď nerozprával po anglicky, tak pomocou google prekladaču sme mali plnohodnotnú konverzáciu. Ukázal nám aj trasy, ako sa najlepšie z Albergue dostať a ako obísť Vigo, ktoré je veľkým mestom. Aj keď podmienky na ubytovanie boli naozaj jednoduché, majiteľova srdečnosť to všetko vynahradila. 

Stravovanie, reštaurácie a nakupovanie potravín

Kuchynka v Alberque

V Albergue bola väčšinou kuchynka, kde sme si vedeli pripraviť jedlo. Počas dňa sme jedli bagety, ktoré sme si pripravili a boli to naše raňajky, desiata, obed a olovrant. 

Tým, že sa prechádza cez mestá a obývané oblasti, nájsť potraviny nebol problém. Párkrát sa nám však stalo, že boli počas siesty zatvorené. Ale nebol deň, kedy by sme ostali bez potravín. 

Nám sa najlepšie osvedčili bagety. Vždy záležalo, či sme mali k dispozícii chladničku alebo nie. Ak áno, voľba bola bageta so syrom a šunkou. Ak nie, tak klasická paštéta. Nesmela chýbať ani paradajka. Na tomto jedle sme fungovali celých 11 dní. 

Kedže naozaj potraviny boli takmer vždy k dispozícii, nemuseli sme si jedlo kupovať do zásoby. Samozrejme, vždy sme sa zastavili na kávu a kúpili si aj nejaké sladké čerstvé pečivo. V Španielsku sme ku každej káve ráno dostali aj koláč alebo niečo malé sladké, čo bolo príjemným začiatkom každého dňa.

Voda je základ

Tak ako s jedlom, ani s vodou nebol problém. Pili sme bežnú vodu z vodovodu. Po ceste boli či už fontány s vodou alebo studne v lese, kde sme si mohli vodu napustiť. Častokrát sme využívali aj toalety v podnikoch, kde sme si dali kávu alebo išli po pečiatku a rovno sme si vodu napustili. 

Ja som nosila jednu 700 ml fľašu s aktuálnou vodou a v ruksaku som mala ešte 500 ml pre istotu. Ale vždy mi to perfektne stačilo. 

Ako sme stravu riešili my

Večeru sme si niekoľkokrát dali v reštaurácii, či už normálne alebo ako pútnické menu. 

Je to špeciálne menu, ktoré ponúkajú pre pútnikov. Nám sa ho podarilo objednať práve v spomínaných Campoch Orbitur. V jednom stálo 7,50€ a v druhom 13,50€. Skladá sa z predjedla, polievky, hlavného jedla a dezertu. Dostali sme k nemu vždy aj víno (alebo teda preferovaný nápoj, aký sme chceli.)

Jedlá nás naozaj zasýtili a boli aj chutné. Myslím, že za tú cenu to bolo veľmi dobre, keďže len za hlavné jedlo by sme v normálnej reštaurácii dali minimálne 10€.

 Všetko je to o  preferenciách. Čo komu vyhovuje. Nám vyhovovalo toto a bolo to super. Až na tie bagety, tie sme už po niekoľkom dni nemohli ani vidieť. Ale účel splnili a to bolo dôležité. 

Pred pokračovaním si prečítaj aj tieto články:

Čo si zbaliť na Camino de Santiago

Základom na Camino je dobrý ruksak a pohodlná obuv.

Ja som používala môj Osprey Farpoint 40. Všetko sa mi tam perfektne zmestilo a bol pohodlný. Taktiež som nosila malý ruksačik vpredu. Tam som mala jedlo a základné veci, ktoré som počas dňa potrebovala (peňaženku, telefón, nabíjačku, Credencial, powerbank a, samozrejme, vodu). 

S obuvou však už boli problémy, Najlepšie by boli turistické topánky, ja som však žiadne nemala, tak som siahla po teniskách. Tie ma však po pár dňoch otlačili a vymenila som ich za turistické sandále. Tie som si kúpila nové z Decathlonu. Myslím, že sa mi osvedčili a využijem ich aj na ďalšie Camino.

Netreba zabúdať ani na žabky, keďže vždy sa využívali spoločné sprchy a tam teda s bosými nohami ísť nechceš. Ja som si zbalila ešte jedny šľapky. Využila som ich počas dní v Porte a večer, keď sme išli na večeru. Neboli však potrebné a prežila by som bez nich, ale ja som sa v nich cítila dobre. 

Aké oblečenie si zbaliť

Oblečenie je kapitola sama o sebe. Vždy záleží od aktuálneho počasia a trasy, ktorou prechádzaš. Ja som išla v lete, takže základom boli dvoje kraťase a tri tričká s krátkym rukávom. Stačili by mi aj dve. Pravidlo každého dňa bolo, keď ideš do sprchy, rovno si tam operieš aj oblečenie, ktoré si mal na sebe.

Tak máš vždy čisté veci a v ruksaku nenosíš nič špinavé a hlavne prepotené. Veci sme potom sušili cez noc a keď sa nevyschli, tak sme si ich pripevnili o ruksak a sušili sa cez deň. 

Ja som si vzala aj dlhé voľné nohavice, ktoré boli dobré počas rána. Boli priedušné a dali sa dať jednoducho dole. Samozrejmosťou bola aj mikina.  

Stavila som aj na termo oblečenie. Vzala som si bežné termo tričko s dlhým rukávom a termo leginy. Bežne ich nosím na lyžovanie. Tričko som nosila takmer každý deň, keď fúkalo (čo bolo hlavne pri oceáne) alebo keď mi bola zima. V leginach som niekoľkokrát spala alebo ich vrstvila pod nohavice, keď mi bola ráno zima. 

Ako pyžamo som zvolila opäť športové kraťase a tričko, ktoré som v krajnom prípade mohla použiť aj cez deň. Raz sa tak aj stalo, keď sa mi nevyschli žiadne veci počas noci. 

Spodné prádlo, ako aj ponožky, som si vzala v štyroch kusoch. Tým, že sme takmer každý deň prali, tak to úplne stačilo. Ak je niekto minimalista, môže si samozrejme vziať aj menej. 

Počasie môže byť nepredvídateľné

Počasie na Camine môže byť nepredvídateľné, tak netreba zabudnúť ani na nepremokavú bundu. Ja som mala len bežnú krátku bundu. Na ďalšie Camino si kúpim dlhý pršiplášť. Výhodu má v tom, že keď si ho oblečieš, prekryješ rovno aj ruksak. 

Ak pršiplášť nemáš, treba mať nepremokavý obal na ruksak, aj na ten malý. Netreba sa však chrániť len pred dažďom, ale aj pred slnkom. Ja som nosila celý deň šiltovku. Tá mi chránila nielen hlavu, ale aj tvár a oči. 

Veľa videí a stránok hovorí, že keď sa ide na Camino v lete úplne postačí vložka do spacáku. Mne v nej však bola zima, našťastie som mala aj spacák. Vložku som potom využívala, keď sme sedeli na pláži alebo som ju použila ako plachtu. Väčšina ubytovaní poskytuje jednorazové plachty a deky. Ja som však vždy radšej spala vždy vo svojom spacáku. 

Je dobré mať svoj vlastný riad

Netreba zabudnúť ani na fľašu, najlepšia je taká, ktorá sa dá pripevniť karabínkou o ruksak, tým pádom treba aj karabinky, aspoň tri. Využiješ ich na pripevnenie oblečenia, nákupu, fľaše.

Dobré je mať aj vlastný príbor na spomínané bagety alebo ovocie, ktoré si kúpiš po ceste. Tak, ako pri každom kempingu, je dobré pribaliť aj nejaký typ šnúry, tá sa hodí na vešanie prádla alebo priviazanie vecí o ruksak. A zíde sa aj plátená taška na nákupy. 

Extra nevyhnutnosti

Ja som si zaobstarala aj trekingové palice. Pri Camino Portugues však nie sú potrebné. Využila som ich len počas pár dní a to len na chvíľu. Väčšinu času som ich nosila v ruksaku. Ak sa však vyberieš napríklad na Camino Frances, ktoré ide cez hory, tak tam sú paličky nevyhnutnosťou.  

Mala som so sebou aj čelovku, písali na rôznych stránkach, že sa zíde. Či už keď opúšťaš Albergue skoro ráno a nesvietia ešte svetlá alebo ideš po tme. Ja som ju využila len v stane, lebo takmer vždy sme spali v izbe samé a svetlo sme si mohli zapnúť. A ten jeden jediný raz, keď sme boli v zmiešanej izbe, sa svetlá rozsvietili už o šiestej. 

Z môjho pohľadu som bola zbalená dobre

Čo sa týka “normálnych vecí na oblečenie”, mala som dvoje šaty, košeľu a látkové kraťase s tričkom. Ja som strávila v Portugalsku niekoľko dní pred Caminom a niekoľko dní aj po, čiže mať niečo “normálne” bolo pre mňa dôležité. A nemôžeme zabudnúť ani na plavky. Campy mali bazény a ide sa pri oceáne, čiže možnosť kúpať sa tu je vždy. 

Z môjho pohľadu som bola zbalená dobre, všetko som využila, nič som nemusela nikde nechať. Jediné, čo mi chýbalo bolo viac karabiniek a šnúra na prádlo, našťastie som mala dobré Camino parťáčky a vždy sme si veci zdieľali. 

Moje must have sú masážna loptička a Voltaren. Ak by som si mala vybrať len dve veci, ktoré si na Camino vezmem, tak to budú tieto. Loptičkou sme si masírovali snáď všetko, či už večer alebo počas prestávok. Je ľahká, malá a skladná. Kúpili sme ju opäť v Decathlone. A Voltaren, tým som sa každý večer potierala ako telovým mliekom. 

Môj ruksak mal asi 8-10 kíl bez žiadnych zbytočností. Bogna napríklad v Porte nechala hneď niekoľko vecí, ktoré niesla navyše. Knižky, hrubé mikiny, tričká navyše, zápisník, ďalšie topánky (ona začala trasu v meste Santarém, čiže keď sme sa stretli v Porte, mala pol Camina už za sebou). 

Ako vyzeral náš bežný Camino deň 

Prvé dni sme sa snažili vstávať skôr a odchádzať okolo 6:30. Ako však išli dni, tak sme odchádzali stále neskôr a neskôr. 

Naším cieľom bola vždy cesta. Po prvých kilometroch sme sa zastavili a dali si kávu a raňajky. Išli sme pomalšie a užívali si okolie, ktoré sme míňali. Naše prestávky boli mnohokrát dlhé, veľa sme sa fotili – niekedy sme ním strávili aj hodinu a boli sme s tým úplne v pohode. Proste sme si to užívali a za ničím sa nehnali. 

Do Albergue sme tým pádom prichádzali až neskôr večer okolo 19-21. Rozloženie dňa, prestávky a tempo chodenia je však osobnou preferenciou každého pútnika. Stretli sme napríklad Španielov, ktorí každý deň odchádzali o 6:30 a proste len šli. Bez prestávok a kráčali 6 hodín až do Albergue. 

Toto je jedna z vecí, ktorú odporúčam každému pred Caminom – zamyslieť sa, akým štýlom a tempom chcem ísť a byť si istý, že s potenciálnymi parťákmi sme na jednej vlne. Ak totiž bude chcieť jeden zo skupiny iba chodiť a ďalší kávičkovať a fotiť sa, nebude to harmonické.  

Koľko také Camino stojí? 

Väčšina stránok a videí, ktoré som našla pred Caminom hovorili o budgete 20-30€ na deň. A to sa mi aj potvrdilo. Priemerne som počas 11 dní minula 21,08€ a celé Camino ma stálo 316,15€, samozrejme, bez letenky. Tú som si kupovala zvlášť, jednosmernú do Porta a jednosmernú z Porta. 

Myslím, že ide o jeden z lowcostových tripov. Sumy sa opäť dajú prispôsobiť tomu, či chce človek jesť v reštaurácii každý deň, kde chce bývať, či si dáva kávu, na čo míňa peniaze…

 Moje výdavky však vyzerali takto: 

• ubytovanie – 114,50€ 
• reštaurácie – 78€
• nákupy v potravinách – 62,30€ 
• káva – 26,85€ 
• loď – 5€ 
• práčovňa – 1,50€ 
• rôzne – 28€ 

Celé Camino sa dá spojiť s výletom pred a po. Ja som pár dní predtým strávila v Porte a tri dni potom surfovaním pri Porte. Zo Santiaga sa však dá ísť kdekoľvek, či už ostať v Galícii alebo sa vybrať do Madridu. Možností je naozaj množstvo. Stačí chuť a voľný čas.

Čo mi dalo Camino

Mojim hlavným cieľom bolo si užiť Camino a to sa mi aj podarilo. Dni kráčania mi dali pocit neuveriteľnej slobody a bezstarostnosti. Len ideš, kráčaš a užívaš si prítomný okamih. 

Naučila som sa sa nestresovať vecami, ktoré nedokážem zmeniť. Každá situácia má nejaké riešenie a vždy sme ho našli. Vždy sa všetko vyriešilo. A to, že by sme sa stresovali, by tomu absolútne nepomohlo. 

Camino mi tiež ukázalo, že naozaj existujú dobrí ľudia, ktorí sa snažia nezištne pomôcť (či už to bol pán v Santiagu, ktorý nám dal lístok alebo len bežní ľudia, ktorí nám dali ovocie počas cesty, či majitelia ubytovaní, ktorí sa nám snažili pomôcť nájsť miesto na spanie, aj keď u nich bolo plno). 

A hlavne mi to dalo pocit, že dokážem všetko. Kráčala som 305 km s ruksakom s de facto cudzími ľuďmi. Spala som v stane na pláži, prechádzala som rôznymi cestami. Kráčala som častokrát cez desiatky pľuzgierov, bolesti chrbta, nôh…

Ale dokázala som to. A som na seba extrémne hrdá, že som vôbec do toho šla. Lebo častokrát najťažšie býva práve to rozhodnutie. Ja som úspešne celé Casmino dobojovala do konca a odmenou mi bol práve pocit prekonania samej seba. 

Či pôjdem na Camino ešte raz? Mám nato jednoznačnú odpoveď ÁNO. Veľa ľudí hovorí, že je to ako droga, keď raz s Caminom začneš, nedokážeš prestať. A ja sa už neviem dočkať ďalšieho Camina, tentokrát toho Frances. A to bude výzva, keďže táto trasa má väčšie prevýšenie a ja milovníčka kopcov teda nie som. 

Účty, ktoré ma inšpirovali na Instagrame sú @traveliway, & @chmielowiec.ka. Na mojom Instagrame sú uložené stories z celého Camina.

,,Nechápem, aký je význam kopca, keď ho musíme vyšlapať a potom ísť opäť dole.”