Odkiaľ beriem peniaze a čas na cestovanie

Som slnečný typ. Slnko ma dobíja energiou. Naopak, keď dlhšie prší alebo je zamračené, moja nálada ide dole. A práve preto plánujeme cestovačky hneď s prvými náznakmi sychravej jesene ( polovica októbra) až po marec, kedy už začína pomer slnečných dní opäť stúpať.

Naopak, od apríla do októbra sme väčšinu času tu a podnikáme iba krátke výlety do okolia Európy. Spolu som na cestách približne 3 mesiace v roku. To mi stačí, vždy sa z ciest rada vrátim na Slovensko, domov.

Za rok 2016 som doteraz bola:

• na prelome nového roka na Maldivách (810€ na 2 týždne komplet),
• Na Sardínii na víkend, kde sme boli s rodičmi ako vianočný darček, ktorý som im dala s bráchom. Ubytko + letenky ma stáli okolo 60€,
• v Iráne na 5 dní a v Istanbule na víkend v jednom tripe za cca 300€,
• 2 týždne v Bulharsku, Ženeve a v Macedónsku za asi 60€ vďaka tomu, že to bol Erasmus plus projekt,
• na Filipínach 3 týždne za 1100€ (moja „letná“ dovolenka v novembri, lebo v lete som makala a bolo u nás pekne),
• víkend v Izraeli s letenkami ako darčekom na narodky za 140€, z toho som zaplatila 80€
• rodinná dovolenka na Sri Lanke na 2 týždne, kde som teraz. Pozvali ma na ňu naši s tým, že som ju celú zorganizovala a našla lacné letenky a bookla ubytko. Každý rok chodíme s rodinou na letnú dovolenku. Tento rok som im navrhla, že môžeme ísť namiesto toho za tú istú cenu do exotiky a súhlasili. Ja sama som si platila len za lekcie surfovania a malé extra výdavky – spolu okolo 70€

To je spolu 71 dní za rok a 2410€, to je 34€ na deň. Nejdem tu hovoriť o tom, že máte cestovať rovnako a podobne, to je každého individuálna vec. Možno nechodíte nikam s rodičmi, možno nemáte frajera. Píšem to sem preto, aby ste vedeli o akých sumách a počtoch sa tu vlastne bavíme.

Tie dva – tri mesiace na cestách si nadrobím, môj priemerný pracovný čas je 60h za týždeň + časté pracovné víkendy, ak nerátam 24/7 rozmýšľanie nad Travelhackrom.

V máji 2016 som zoštátnicovala. Študovala som právo, a tak by bola najlogickejšia cesta ísť do advokátskej kancelárie. Toto som spolu s ďalšími prácami už ale vyskúšala počas školy a malo to pre mňa naozaj veľa zásadných negatív.

1. nechcem celý deň sedieť na stoličke vo vnútri medzi štyrmi stenami
2. nechcem čakať, kým mi niekto zadá prácu alebo robiť presne to, čo mi niekto zhora prikáže. Chcem vymýšľať, hľadať riešenia, byť v pohybe, trápiť hlavu úlohami, ktoré nemajú jednoznačné riešenie
3. nechcem mať šéfa, ktorého mám rešpektovať len preto, lebo je to šéf, lebo má ten status šéfa. Oveľa dôležitejšie je pre mňa získať si rešpekt na základe schopností, odbornosti, profesionality a skúseností. Tí, ktorí pracujete vo veľkých firmách, asi ste už robili pod niekym, kto vám prišiel ako úplne nekompetentný idiot, že? Vtedy máte dve možnosti: preniesť sa cez to, povedať si, že fuck it alebo sa cez to nepreniesť. Všetko je to o percepcii, šéf, ktorý je zlý pre mňa, je super pre druhého. A pre tretieho je zas oveľa lepšie proste sa vykašlať na šéfa a robiť si svoje. Ja to dlhodobo neviem vystáť, žerie mi to nervy, som agresívnejšia na kamošov, rodinu aj frajera. Jednoducho keď ma niečo dlhodobo štve, neviem sa s tým zmieriť a musím to zmeniť. Slovné spojenie „stiahnuť chvost“ u mňa funguje pri malých veciach, pri tých dlhodobých a životne dôležitých nie
4. Nemôžem byť spokojná a šťastná, ak v tom, čo robím počas dňa (a.k.a práca), nevidím dôležitosť a prínos pre iných. Každá aktivita na svete má svoj prínos, dôležité je, aby som ten prínos videla ja
   

   Promócia, Janka dostáva titul Mgr. Už od druhého ročníka výšky som sa podvedome desila dňa po promócii. Bála som sa, že sa zrazu zobudím, škola bude fuč a ja nebudem mať ani potuchy, čo ďalej. Aj tento strach ma nútil rozmýšľať nad tým, čo po škole už dostatočne vopred. Ak by som mala teraz sedieť u nejakých advokátov a postupne si uvedomovať, že to vôbec nie je práca pre mňa, asi by som si strelila obraznú gulku do hlavy

Práca pre startup bola najbližšie k ideálu, mala som super šéfa, veľa voľnosti v plánovaní a robení vecí, super tím a veľa zodpovednosti. Plat bol na to, že som stále študovala, perfektný. ALE, po počiatočnom odpadnutí nadšenia som zrazu v tom, čo som robila, nevidela význam a prínos. Pravdupovediac, bolo mi jedno, ako sa zvládne nejaký expat prisťahovať na Slovensko. Vedela som, že to nejak zvládne, aj bez našej pomoci.

Na záver článku som napísala, že chcem tieto vedomosti o šikovnom a lacnom cestovaní šíriť medzi ľudí, napríklad prostredníctvom workshopov, s organizovaním ktorých som mala bohaté skúsenosti z AIESEC – tak som pridala link na nechanie emailovej adresy, aby som zistila, či o to vôbec má niekto záujem – a hádajte čo – vyše 2000 ľudí mi nechalo svoj email! 

Šoknutá záujmom som s kamošom Paťom založila FB a web Travelhackra, nechcela som to robiť sama, s Paťom sme sa poznali z AIESEC, vedela som, že tiež rád cestuje a súhlasil vrhnúť sa na to so mnou a tak sme zorganizovali prvé workshopy. Dopadli super, ale nemala som vtedy žiadny plán ani nič, povedala som si, že to proste budem robiť, začnem písať články na svoj blog a uvidím ako to bude pokračovať.

Tak mi napadlo, prečo nezaložiť biznis ohľadom pomáhania ľuďom cestovať šikovne a lacno?

Pod heslom veď „čo môžem stratiť“ som sa rovno druhý deň pustila do písania knihy. Mala som v hlave toľko tipov.

To som ešte nevedela, že samotné napísanie knihy je jedna z tých jednoduchších úloh. Vstupovala som totiž do úplne neznámych vôd. Od napísania prvej vety po spustenie predaja knihy nakoniec ubehlo približne 500 hodín… Tento čas išiel na úkor školy, kamošov, rodiny a cestovania. Pol roka som zo Slovenska vystrčila nos maximálne na víkend.

Nie, píšem články preto, lebo chcem byť užitočná, chcem sa deliť s trikmi a toto je to, v čom viem najviac pomôcť ostatným. Moje články a tipy ako cestovať sú pre mňa rovnako dôležité ako vynájdenie lieku proti rakovine pre výskumníkov, odovzdanie daňového priznania pre účtovníkov, či vyhrávanie zápasov pre futbalistov. A kniha? Workshopy? To je môj plat za to, čo robím a niečo, čo mi dovoľuje pokračovať v prinášaní hodnoty.

Keď sa povie u nás slovo „biznis“, každý si predstaví podnikateľov vo veľkých a drahých autách, v značkovom oblečení, ktorí sa nás snažia ošklbať o peniaze. Ja na mojej stránke a v článkoch promujem moje knihy. Áno, veď je tam napísané všetko čo viem a chcem aby si to prečítalo čo najviac ľudí.

Ak by som našla fulltime prácu, ktorá by spĺňala všetko, čo od práce chcem, hlavne vrátane jej zmyslu, rada by som sa zamestnala. Nič také som nenašla, a tak som si prácu vytvorila sama. Nehovorím, že podnikanie je najlepšie alebo že zamestnanie je najhoršie. Každému vyhovuje niečo iné. Pokiaľ je človek šťastný a spokojný s prácou, ktorú robí, môže robiť čokoľvek.

Tu sa pýtam, chcete cestovať viac ako 20 dní ročne? Ak áno, ste ochotní pre to niečo zmeniť? Pokecať so šéfom, vziať si neplatené voľno, zariadiť si prácu online namiesto z officu? Pamätajte, keď ozaj chcete cestovať viac, vždy je možné zmeniť NIEČO.

Aj keď by ste mali byť prví, čo to kedy skúsili vo vašom obore, firme. A keď fakt nič možné nie je, stále môžete odísť do inej práce, kde budú podmienky lepšie.

Niektorí mi píšete, že cestujem viac ako bežní Slováci, že to len ja môžem a pár ďalších vyvolených, pretože ostatní majú prácu. Ale ozaj je to tak? Veď nie sme stromy. Keď sa nám niečo nepáči, môžeme to zmeniť. A rovnako to tak môže spraviť každý, kto chce dostatočne veľmi. Len nečakajte, že to príde za deň alebo týždeň.

Ak však chcete cestovať viac a čelíte problémom s prácou, prečítajte si knihu 4-hodinový pracovný týždeň od Tima Ferrisa alebo knihy od cestovateľa Chrisa Guillebeau – Umenie žiť nekonvenčne alebo Startup za pakatel. Obe sú studnicami ideí a riešení.

Ozaj? Myslíte, že tie deti viac baví sedieť za počítačom? Nie sú tie deti len výhovorka? A ak nie a ozaj by ste chceli cestovať a nebudete kvôli deťom, nebudete to potom ľutovať a pomyselne hádzať vinu na deti? Pozrite si napríklad web cestujsdetmi.sk rodičia píšu veľmi praktický blog o tom, ako cestujú s deckami po svete. 

A peniaze? Áno, platiť za viacero ľudí nie je sranda. No cestovať je tak lacné, že aj tí, ktorí si mesačne odložia zopár EUR to dajú aspoň raz do roka niekam na týždeň dovolenky. Veď letenky začínajú od 3€ spiatočne. Všetko je to o prioritách, no keď chcete cestovať, cesta sa nájde. Na druhú stranu, ak sú pre vás oveľa dôležitejšie iné veci ako cestovanie (čo je úplne normálne), tak potom nie je o čom.

A nikto vám nekáže začať hneď Seychellami ak chcete ísť do zahraničia – zoberte deti na Balatón, do Soľných baní, ukážte im Schönbrunn, Šumavu, väčšie deti môžete zobrať raftiť na Soču, lyžovať do Semmeringu, bicyklovať okolo Neusiedler See – na toto cestovanie letenky ani nepotrebujete, ale často práve letecky sa dostanete niekam ešte lacnejšie ako do susedných krajín a aj preto píšem o tom, ako hacknúť práve tie!

V posledných rokoch je cestovanie strašne in, každý ho berie ako automatiku a kto necestuje, je pomaly horší ako ostatní. Ako keď v minulosti mali ženy nemanželské deti alebo sa vydali neskoro alebo nemali deti. Je vela dôležitých vecí v živote. Cestovanie je z môjho pohľadu jedna z nich, no zďaleka nie jediná.

Tak toto je jeden z najjednoduchsšch problémov, aké poznám. Pretože cestovať sa dá aj zadarmo alebo za fakt málo peňazí. Jasné, nespadne to len tak z neba, nepríde po vás limuzína a nikto vám nepobalí kufre.

Ale kde je vôľa, tam sú riešenia ako Couchsurfing, stopovanie, jedenie zvyškového jedla z potravín, Erasmus+ program (pozrite môj článok o tom, ako cestovať vďaka EU zadarmo), či náhodné stretnutie lokálnych ľudí, ktorí vám pomôžu.